Za kňazom Jozefom Leščinským Bol mužom syntézy, vzrušujúcim spôsobom prepájal pozemské s nebeským

Ozval sa mi začiatkom februára. Len pár dní predtým ho po mesiaci prepustili z nemocnice. Prišiel s nápadom, či by sme v denníku Postoj nechceli uverejňovať eseje z jeho zbierky Perlový náhrdelník. Bez váhania som súhlasil.

S profesorom Jozefom Leščinským sme si potom volali každý týždeň. Aj keď mi nechal voľnú ruku v tom, ktorý text aktuálne vyberiem, vždy mi naznačil, ktorý by to mohol byť. Občas navrhol niečo vypustiť alebo, naopak, doplniť. Videl som, ako mu na tom záleží, že nad dávno vyjadrenými myšlienkami nanovo uvažuje...

V nedeľu dopoludnia – po tom, čo ho cez víkend pre zhoršený zdravotný stav opäť raz museli hospitalizovať – telefonoval pani Ľubici, ktorá bola jeho pravou rukou, aby mu do nemocnice priniesla pár vecí. Medzi nimi aj vytlačenú esej Ježiš a Pilát alebo o svedomí a referende, ktorú som zverejnil v sobotu. Žiaľ, už sa k nemu nedostala. Pár hodín nato zomrel.

V kravate i koláriku

S Jožkom sme sa v posledných týždňoch nerozprávali len o jeho textoch. „Sedím tu ako vrabec pri okne a kukám, čo sa deje vonku,“ smial sa nedávno, narážajúc na svoj invalidný vozík, ku ktorému ostal pripútaný po tom, čo mu pre cukrovku amputovali ľavú nohu. Netajil sa obavou, že časom príde aj o pravú. No napriek všetkým diagnózam z neho sršal optimizmus a dobrej nálady mal na rozdávanie.   

Nerozprával len o sebe. So všetkou pozornosťou sa ma pýtal, ako sa mám, na čom pracujem, ako doma zvládame toto zvláštne obdobie... Zvykol ma pri tom oslovovať braček, aj keď priazeň, ktorú mi prejavoval, nebola ničím zaslúžená. Možno mu len vyslovovanie môjho krstného mena pripomínalo zosnulého otca, ktorý sa volal rovnako.

Akýkoľvek falošný pocit exkluzivity vnútorne odmietam. Nepochybujem o tom, že vo svojej láskavosti podobne oslovoval aj iných. Hoci ako profesor bol známy svojím sebavedomím, ku ktorému patril uštipačný humor prechádzajúci až do sarkazmu, čo sa niektorých občas aj dotklo, vnútri bol mäkký, citlivý a nežný.

Spôsob, akým dokázal rozprávať o literatúre, dejinách myslenia, histórii a, samozrejme, o Biblii, nebol len zážitkom, ale navodzoval priam pocit vnútorného vzrušenia.Zdieľať

Asi pred troma týždňami mi rozprával o tom, ako si opäť raz pozrel film Bedári a ako ho opäť raz zasiahla scéna, keď biskup Myriel milosrdnou lžou zachráni biedneho zločinca Jeana Valjeana a tým ho nasmeruje na cestu dobra. Aj po telefóne som cítil, ako premáha svoje dojatie.

Spôsob, akým dokázal rozprávať o literatúre, dejinách myslenia, histórii a, samozrejme, o Biblii, nebol len zážitkom, ale navodzoval priam pocit vnútorného vzrušenia. Bol mužom syntézy – prepájal svetové so slovenským, biblické s postmoderným, pozemské s nebeským, kravatu s kňazským kolárikom.

Bol jedným z prvých kňazov, ktorí sa po páde totality dostali na štúdiá do Ríma, za čo bol vtedajšiemu biskupovi Rožňavskej diecézy Eduardovi Kojnokovi vždy nesmierne vďačný. A ten to určite nikdy neoľutoval.

Na radu arcibiskupa Dominika Hrušovského sa Jožko v Ríme rozhodol pre špecializáciu na biblickú teológiu. A nech ma múdrejší opravia, ale dovolím si povedať, že aj vďaka jeho fascinujúcim prednáškam z biblika – či už v Spišskej Kapitule, alebo v Košiciach – sa viacero slovenských kňazov rozhodlo pre postgraduálne štúdium biblických vied, vďaka čomu sa dnes naša krajina môže pochváliť nebývalo silnou generáciou vynikajúcich biblistov.     

Udržať si zdravý rozum

Keď sa košický arcibiskup Alojz Tkáč koncom 90. rokov rozhodol stiahnuť rožňavského kňaza zo Spiša do metropoly východu, aby prebral vedenie Verbumu, najstaršieho vychádzajúceho časopisu pre kresťanskú kultúru, bol to očakávaný krok. Počas dvadsiatich rokov sa na jeho stránkach usiloval zhmotňovať víziu kresťanstva, ktoré nemá ostať uväznené za kostolnými múrmi, ale prekvasiť celú spoločnosť. Vrátane politiky, ktorú obzvlášť pozorne sledoval. V telefóne som vždy počul, ako mu na pozadí beží spravodajská TA3.  

„Toľko som čakal, kým tu vznikne médium, ako je Postoj. Hlavne si udržte zdravý rozum,“ povedal mi v utorok, keď som s ním naposledy telefonoval. Opäť sme sa lúčili s tým, že hneď, ako to umožní situácia, znova sa stretneme osobne – pri fľaši vína v jeho obľúbenom podniku. Chcel som s ním urobiť knižný rozhovor. Bál som sa, aby mi do večnosti neušiel tak, ako pred necelými dvoma rokmi iný výnimočný kňaz Košickej arcidiecézy Juraj Semivan. Obaja mali toľko toho spoločného... Oboch som mal tak rád...

Jožko bol vynikajúcim profesorom, skvelým kazateľom, zábavným spoločníkom. No v prvom rade bol katolíckym kňazom zamilovaným do Krista. „Všetky životné krízy som prekonal vďaka láske k nemu. Vidím ho úplne všade,“ povedal v rozhovore, ktorý som s ním viedol pred rokom.

Dnes ho už vidí priamo – z tváre do tváre. R. I. P.