Dovolenkové obdobie prináša v modernej civilizácii znovuobjavenie prvku z nomádskej kultúry: množstvo ľudí „uteká“ zo svojich domov a bytov. Masová migrácia k Jadranskému moru vytvára zdanie, ako keby nastalo sťahovanie národov. Riskujú zápchy, ktoré nevyrieši Gutalax. Čo za tým hľadať?

Akoby nám naše izby pripomínali každodenné väzenie, ktoré radi vymeníme za miesto slobody, bez úzkosti z termínov a povinností. Biblia o nás hovorí, že sme pútnikmi na ceste (porov. Hebr 11,13b).

Pápež František si to všimol v polovici júla. V príbehu apoštolov, ktorí sa vracajú z namáhavej misie a s oduševnením rozprávajú o všetkom tom, čo vykonali. Ježiš ich pozval na pusté miesto, aby si odpočinuli. A prečo tak robí? Svätý Otec hovorí:

„Pretože ich chce varovať pred nebezpečenstvom, ktoré je vždy nástrahou aj pre nás: pred nebezpečenstvom nechať sa ovládnuť chvatom neustále robiť, padnúť do pasce aktivizmu, kde tým najdôležitejším sú výsledky, ktoré dosahujeme, a to, že sa cítime byť v hlavnej role ako absolútni protagonisti. Koľkokrát sa to stáva aj v cirkvi: sme zaneprázdnení, bežíme, myslíme si, že všetko závisí od nás, a nakoniec nám hrozí, že zanedbáme Ježiša a dávame do stredu vždy len seba.“

Čas oddychu sa stáva nechceným protestom voči vopred „predžutým“ skúsenostiam iných ľudí a ponuke filtrovaných zážitkov. Pred dobrým filmom dostane prednosť túra, táborák spojený s gitarou, nočné dialógy... To, čo je prežité, sa stáva bohatstvom. Apoštoli porozprávali Ježišovi, čo zažili. Je to obraz modlitby človeka, ktorý v nej zdieľa svoje skúsenosti s Učiteľom života. Takto sa rozvinutý človek stáva chodiacou reklamou na život v rovnováhe.

Pred prázdninami som sa so žiakmi rád vracal ku knihe proroka Daniela a jeho násilného odchodu od rodičov. Je nútený odísť s kamarátmi, pretože Judea bola obsadená babylonským vojskom. Nie na dovolenku, ale do vyhnanstva. Čo si zoberú chlapci do kufra? Sú tu ich prirodzené talenty. Ďalším bohatstvom je všetko, čo ich naučili rodičia – hygiena, zaviazanie šnúrok na topánkach i modlitba, že Boh bude s človekom i tam, kde otec s mamou už nemajú dosah. Vďaka tomu dostáva príbeh radostnejšie črty a Daniel sa nestratí ani v cudzine.

Plnosť človeka

Novodobý človek zaplatil obrovský vedecký a technický výkon posledných storočí stratou, ktorej význam si uvedomujeme stále prenikavejšie: stal sa aktivistom. Tento aktivizmus bol dlho považovaný za postup k vyššej hodnote života a vážnejšej mravnej zodpovednosti. Stále viac ľudí si však uvedomuje, čo bolo na tomto názore nesprávne.

Iste sa získalo niečo veľké, ale zároveň sa stratilo niečo dôležité – totiž všetko to, čo možno nazvať „kontemplatívne“ hodnoty: hodnoty ticha a sústredenia, hlbších vedomostí pochádzajúcich z dna duše, hodnoty citu pre pokyny a výstrahy z oblasti, ktorá leží hlbšie ako obyčajný rozum a účelnosť. Pravá pedagogika má preto významnú úlohu priniesť naspäť stratené hodnoty. Preto je však nanajvýš dôležité získať priestor, v ktorom je možné slobodne existovať.

Skutočný vzťah k prírode nespočíva v tom, že cítime, aký čistý je vzduch a krásna krajina... Ide o živý vnútorný vzťah človeka k tomu, čo vonku potichu rastie ako strom, týči sa do výšky ako vrch, je čisté a prúdi ako rieka. Ak ešte má vôbec jestvovať príroda, potom vzťah človeka k nej môže vyrásť len z ľudskej hĺbky, ktorá sa musí opäť prebudiť a rozvíjať.

Romano Guardini