Keď už aj vojenskí lídri katastrofálneho stiahnutia sa z Afganistanu pripúšťajú svoje zlyhania a v tomto večne sužovanom štáte sa pokazilo mnoho iných vecí, je dobré pripomenúť si, že tu svojím tichým spôsobom fungovala aj Cirkev a jej prítomnosť bola významná. V posledných rokoch tu Afgancom pomáhali rozličné katolícke organizácie, no jedna z nich si zasluhuje osobitnú pozornosť.

Po stiahnutí sa Američanov takto ohlásil svoj návrat do Talianska barnabitský páter Giovanni Scalese, predstavený missio sui iuris v Afganistane a jediný katolícky kňaz v tejto krajine:

„Dnešné popoludnie som pristál na letisku Fiumicino s piatimi sestrami a so štrnástimi postihnutými deťmi, o ktoré sa starali sestry v Kábule. Ďakujeme Pánovi za úspech operácie. Ďakujem vám všetkým, ktorí ste po tieto dni k nemu vysielali neustále modlitby za nás, modlitby, ktoré boli zjavne vypočuté. Aj naďalej sa modlite za Afganistan i za jeho ľud!“

P. Scaleseho sprevádzali štyri misionárky lásky z rádu Matky Terezy, ktoré slúžili v Afganistane od roku 2006, a pakistanská sestra Bhatti St. Šanaz z Kongregácie sv. Jeanne-Antide Thouret. Sestra Šanaz viedla zariadenie pre deti s mentálnym postihnutím, ktoré založila asociácia Pro Bambini of Kabul. Týmto deťom sa, žiaľ, nepodarilo ujsť. Návrat p. Scaleseho do Talianska predstavoval koniec 88-ročnej barnabitskej misie v Afganistane.

Aké výsledky priniesla táto misia? Bolo niečo „splnené“? Jediní katolícki misionári v krajine boli nútení ujsť a nemajú veľké vyhliadky na návrat. Odkedy sa však Cirkev objavila v mocnej Rímskej ríši, už niekoľkokrát stála pred zdanlivo nemožnými situáciami. A Boh má svoje vlastné cesty.

Preto je na mieste trocha histórie – a nádeje do budúcnosti. V roku 1921 bolo Taliansko prvou západnou krajinou, ktorá uznala Afganistan a nadviazala s ním diplomatické styky. Dohodli sa na výmene stálych diplomatických misií a na možnosti hostiť na talianskej ambasáde katolíckeho kaplána. V tom čase bol afganský kráľ Amanullah vnímavý na požiadavky cudzincov žijúcich v Afganistane o duchovnú pomoc.

O rok nato sa obrátil na taliansku vládu – pravdepodobne to bolo prvýkrát, čo kráľ vládnuci v krajine s moslimskou väčšinou žiadal o katolíckeho kaplána, aby uspokojil duchovné potreby kresťanských cudzincov. Kládol si dve podmienky. Žiadne získavanie prozelytov medzi moslimským obyvateľstvom. A katolícka kaplnka mala byť postavená vnútri talianskej ambasády (na moslimskej pôde nemohol byť legálne postavený žiadny kresťanský kostol).

Talianska vláda sa obrátila na pápeža Pia XI., ktorý povedal: „Tu [v Kábule] je potrebný barnabita.“ Rozhodol sa pre rehoľných klerikov sv. Pavla, známych ako barnabitov, medzi ktorých patria kňazi, rehoľníčky a laici – najmä zosobášené páry.

Tento rád, založený v roku 1530, čerpá inšpiráciu zo sv. Pavla. Na rozbehnutie misie vybral Pius XI. brata Egidia Caspaniho. Druhý barnabita, brat Ernesto Cagnacci, sa pridal k bratovi Caspanimu ako kňaz a úradník na talianskej ambasáde. Prvá katolícka omša sa tam slúžila 1. januára 1933, čo predstavovalo oficiálny začiatok misie.

V roku 2002 vyzdvihol pápež Ján Pavol II. kresťanskú misiu v Kábule na missio sui iuris – nezávislú misiu pod priamou jurisdikciou Cirkvi. Následne sa táto misia i kostol stali oficiálnou kresťanskou prítomnosťou v moslimskej krajine. Kostol, samozrejme, nemal miestnych veriacich a miestny klérus, no časom sa misia i jej klerici stali súčasťou rekonštrukcie Afganistanu. Barnabita br. Giuseppe Moretti pomohol v roku 2005 založiť v Tangi Kalay Školu pokoja, ktorá dostávala podporu od štátu i súkromné dary.

Barnabitská misia v Afganistane fungovala podľa modelu misie sv. Pavla na Malte (Sk 28, 1 – 10). Jeho misia bola misiou prítomnosti, výmeny a vďačnosti. Pavlova prítomnosť a služba ostrovanom sa podobali na Kristovu: Kristus neprišiel, aby ho obsluhovali, ale aby slúžil – a Pavol svojho Majstra nasledoval. Barnabitské svedectvo v Afganistane bolo svedectvom Bohu: boli to katolícki kňazi, ktorí sa stali farármi par excellence pre celý Kábul a až do nedávneho odchodu boli prítomní medzi afganským ľudom takmer storočie.

Už aj predtým sme mali sväté príklady takéhoto svedectva medzi moslimami a výsledky nás možno jedného dňa prekvapia. Barnabitská misia v Afganistane sa podobá napríklad na blahoslaveného Charlesa de Foucaulda s jeho mystickým nasledovaním Krista medzi severoafrickými moslimami. Foucauldov život a smrť boli nábožensko-prorockým svedectvom. Podobne aj o barnabitoch a iných kresťanských misionároch platí, že ich život v Afganistane predstavoval kombináciu proroctva, prítomnosti a dialógu. Misionári sa rozhodli žiť Ježišov skrytý život medzi moslimskými Afgancami.

Z ľudského pohľadu sa takéto snahy možno zdajú skromné. No namiesto toho, aby sme súdili tak, ako súdi svet, by sme mali radšej venovať pozornosť slovám sv. Johna Henryho Newmana, že autentickí kresťanskí proroci a mystici „žijú spôsobom, ktorý by iným ani nenapadol, spôsobom, ktorý si volí Ježiš z Nazareta, aby postupovali proti všetkej moci a múdrosti sveta… Všetko, čo sa im stane, berú v dobrom a všetko využívajú čo najlepšie“.

Barnabiti nešli do Afganistanu obracať miestne moslimské obyvateľstvo, získavať v ňom prozelytov ani otvorene ohlasovať evanjelium – podmienky to neumožňovali. Podľa spoľahlivých správ však v súčasnosti jestvuje skromný kontingent Afgancov, ktorí sa obrátili z islamu a praktizujú svoju kresťanskú vieru v tajnosti. Títo konvertiti sú podobne ako v iných moslimských štátoch možno zatiaľ skrytí, no azda prinesú prekvapivú budúcnosť.

Môžeme o barnabitskej misii k Afgancom povedať „misia splnená“? Nie – nie v bežnom význame slova. Je však nádej, pokiaľ ide o budúcnosť tejto misie v Afganistane? Afganistan sa v súčasnosti nachádza v chaose. Svedectvo, ktoré podali barnabiti, zasialo v Kábule semená, ktoré možno v správnom Božom čase povedú k prekvapivému rastu medzi budúcimi generáciami Afgancov.

Ines Angeli Murzaku je profesorkou dejín Cirkvi v Seton Hall University. Jej rozsiahly výskum dejín kresťanstva, katolicizmu, rehoľných rádov a ekumenizmu bol publikovaný v mnohých odborných článkoch a v piatich knihách. Spolu s Raymondom L. Caprom a Douglasom J. Milewským editovala a preložila knihu The Life of Saint Neilos of Rossano (Život sv. Neila z Rossana) v rámci Dumbarton Oaks Medieval Library. Dr. Murzaku často vystupuje v celonárodných aj medzinárodných médiách, novinách, časopisoch, v rozhovoroch v rozhlase aj televízii i v blogoch. Jej najnovšou knihou je Mother Teresa: Saint of the Peripheries (Matka Tereza: svätica z periférií).

Anglický originál článku nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.