Učiteľka sa pýta žiakov v škole: „Keď poviem, že som pekná, aký je to čas?“ Zo zadnej lavice sa ozve nenápadný hlas: „Ta minulý...“

Rozdelenie udalostí do jednotlivých časov – budúceho, prítomného či minulého – sa na slovenčine zdá také jednoduché. Ale stačí si sadnúť do kresla u zubára a zopár minút sa môže zdať večnosťou. Tu už nejde o fyzikálny čas, ale o psychologický, ktorý má iné zákonitosti.

Ak sa pozrieme na výrok zo Svätého písma, že u Pána je tisíc rokov ako jeden deň, dostaneme sa s našou predstavivosťou do ešte väčších ťažkostí. A zistíme, že počítanie času u Boha s rozmerom večnosti sa nemusí prekrývať s našimi hodinkami. Nejednoznačnosť plynutia času nám môže načrtnúť filmová tvorba režiséra Christophera Nolana (filmy Interstellar alebo Tenet).

To, čo je charakteristické pre Božiu aktivitu na stránkach Biblie, je jeho trpezlivosť. Vo všetkom. Ako keby mal na všetko čas. A tak to aj je.

Keď znalec ľudských zákutí páter Pio hovorí o rozdiele medzi Božím a diablovým konaním, vypozoroval, že nepriateľ spásy ponúka aj dobré veci tak narýchlo, ako keby v zhone. To preto, lebo keď sa človek príliš rozbehne, ľahko sa mu dá vložiť pod nohy palica, aby tvrdo dopadol na zem. To je obraz ľudí, ktorí sú neustále v zhone a svojím výkonom si dokazujú, že miesto v nebi si zaslúžia svojou prácou.

Pán Boh v takomto strese nie je. Ak pozorujeme 30 rokov skrytého života Ježiša, napadne nám, že je to dlhý čas na to, že sa nedejú zázraky a neohlasuje evanjelium. A predsa tento čas prípravy je rovnako dôležitý ako tri roky verejnej služby Krista. Tu sa prejavuje Božia trpezlivosť, pretože on je Pánom dejín a vládne nad časom.

Vo Vysokej nad Uhom máme konkrétny výsledok takéhoto Božieho konania. Anna Kolesárová sa na konci vojny rozhodla vernosť Kristovi potvrdiť svojím hrdinským konaním. Po zastrelení bolo o nej desiatky rokov ticho. Ale ako hovorí kňaz Pavol Hudák, perla v zemi nemôže zhniť. Po štyridsiatich rokoch sa dali veci do pohybu tak, aby množstvo ľudí našlo vo Vysokej nový impulz pre svoj duchovný život, keď boli oslovení príkladom dnes už blahoslavenej Anny.

Aký rozdiel vidíme, keď si túto udalosť porovnáme s aktivitami Mariana Kočnera, ktorý teraz sedí v chládku. Jeho činnosť, šifrované odkazy, zastrašovanie, kupovanie si ľudí – to všetko je odrazom snahy ovládať priestor, nejaké územie. Jeho inteligencia je zjavne vyššia, ako je priemer v spoločnosti. Len bola využitá (zneužitá) na to, aby všetko fungovalo v jeho réžii a podľa jeho nôt. A výsledkom je väzenie i jeho tiene, ktoré dopadajú na ďalších ľudí.

To, čo je charakteristické pre Božiu aktivitu na stránkach Biblie, je jeho trpezlivosť. Vo všetkom. Ako keby mal na všetko čas. A tak to aj je.Zdieľať

Takto sa dostávame k odkazu pápeža Františka pre Slovensko, keď na ekumenickom stretnutí 12. septembra 2021 povedal, že slobodu v Kristovi nemožno zameniť za pokojný život, kde sa snažia veriaci získať moc nad priestorom a k tomu privilégiá (ako Kočner veriaci v seba). Čo potvrdil pripomenutím Dostojevského legendy o Antikristovi. Podľa Svätého Otca má čas prednosť pred priestorom (Evangelii gaudium, 222). Táto nenápadná výpoveď môže vyvolať širokú odozvu pri zmenách, ktoré vidíme na Slovensku.

Najskôr je tu sloboda pri opúšťaní projektov, škôl, budov a sociálnych zariadení, kde už rehoľa, biskupstvo či farnosť nemá personálne kapacity. Stačí sa pozrieť jedným okom na západ od nás a inšpirovať sa, ako sa treba vzdávať priestoru, aby prednosť dostal čas.

Ďalej by sme to mohli aplikovať na pastoráciu, pri ktorej sa kňaz snaží byť všade, na každej akcii – svadbe, pohrebe, požehnaní hasičského auta pre dobrovoľníkov (rečou pápeža: chce obsadzovať priestor). Pri tom sa môže ľahko stať, že bude iba vďačným maskotom na fotografovanie a zneužitie pri blížiacej sa predvolebnej kampani, bez presahu do evanjelia a jeho prorockej služby.

Karl Rahner so svojím ostrým intelektom vidí nové horizonty kňazskej služby, v symbióze s pápežom, takto: „Kňaz zajtrajška bude človekom, ktorý bude počúvať a ceniť si každého, i keď sám bude spoločensky a politicky bezvýznamný. Bude človekom, ktorému bude možné dôverovať a na ktorého bude spoľahnutie. Vo svätej hlúposti bude brať na plecia vlastné bremená i bremená druhých... Kňaz zajtrajška si nebude môcť zakladať na spoločenskej moci cirkvi, ale bude mať odvahu zostať bezmocným.“

Pri tom všetkom sa netreba ani podceňovať, ani preceňovať. Obraz rozsievača nás môže povzbudiť, že sme pozvaní nie ku chváleniu sa, koľko úrody sme pozbierali (koľko ľudí bolo v kostole na akcii), ale koľko dobra sa rozosialo. A tá úroda raz vzíde. Pán dejín určí, kedy to bude.

Tak ako to je na pútnických miestach, v starobylých kostoloch s geniom loci, kde sa dejú zázraky, pretože stovky rokov predtým tam niekto prežil svoju krížovú cestu pri nasledovaní Krista.

Tam už niet priestoru na sebastrednosť alebo komplex menejcennosti. To sú tie zázraky, pri ktorých asistujú kňazi, keď sa človek pri zomieraní chce zmieriť s Bohom, pretože mu túto milosť vyprosil zomrelý rodič, keď sa každý deň modlil za svoje dieťa.

Tam hmatateľne cítime to tajomné spojenie časov, ktoré sú navzájom prepletené. Minulosti, prítomnosti i budúcnosti.