Slovom „pane“ môžeme osloviť recepčného v hoteli, náhodného cestujúceho, ktorému vypadla vreckovka, či uchádzača o prácu. Áno, aj Boha, ale...
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Nie každý, kto mi hovorí: ‚Pane, Pane,‘ vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach. (Mt 7, 21. 24 – 27)
Za týmto oslovením sa môže skrývať veľmi veľa vecí. Zdvorilosť, úcta, ale aj pocit otročenia či rutina, ba až akási profesijná nadávka. Odmala nás učili, že Boh je Pán. A tak sme si na to zvykli. Dokonca sa tieto slová počas vývoja jazyka spojili a stvorili „pánbožka“.
Majster Eckhart kedysi povedal, že vonkajškový, povrchný človek má len vonkajškového Boha a povrchnú náboženskosť. Aj tento človek hovorí Bohu „pane, pane“, ale vyslovuje to bez vnútorného zaangažovania.
Človek, ktorý sa snaží vnárať do Božích hlbín a denne sa aspoň o nanometer priblížiť jeho podstate, hovorí Bohu „pane, pane“, no dáva do tohto oslovenia celú svoju bytosť. Ježišovi evidentne ide o to, aby aj tie najkrajšie slová boli kryté vnútorným presvedčením. Aby sa vtedy, keď Bohu povieme „Pane“, rozochvelo naše srdce. Lebo len takéto srdce búcha na bránu jeho Kráľovstva. (Jozef Husovský)
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.