Evanjelista Ján sa vyhýba slovu „zázrak“. Veď čo je „zázrak“ pre Všemohúceho? Namiesto toho hovorí o znameniach. K premene zázraku na znamenie však vedie ešte dlhá cesta.
Ježiš im odpovedal: „Veru, veru, hovorím vám: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa.“ (Jn 6, 22 – 29)
Ani nasýtené davy nemali problém odsúhlasiť Ježišovi jeho zázračné schopnosti. Spomenuli si na Mojžiša, ktorý im na púšti sprostredkoval mannu (Jn 6, 31). Boli na dobrej ceste.
Zázrak totiž vždy mieri nielen „za zrak“, ale aj za Ježiša a Mojžiša. Cieli na toho, kto je za ním. A to je Boh. Ježiš koná zázraky preto, aby v jeho konaní ľudia identifikovali Boha. O neho ide viac ako o ten najväčší zázrak.
A ak za všetkým uvidia Boha, potom je tu ešte jedna časť cesty. Čo tento skutok urobí s nimi samými. Zobudí v nich spiacu dôveru, že Boh sa o nich postará aj na životnej púšti? Iniciuje v nich nápady, čo urobiť so zdanlivo neriešiteľnými situáciami? Naštartuje v nich solidaritu s tými, ktorí majú menej než päť chlebov a dve ryby? S tými, ktorí nemajú nič?
Zázrak sa napokon stáva znamením až vtedy, keď to premení ich a nás samých. A keď sa to stane, budeme schopní vnímať zázraky a znamenia aj v zdanlivo samozrejmých, všedných a „nezázračných“, veciach. (Jozef Husovský)
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.