Siedma nedeľa po Pasche Otcov prvého nicejského snemu

Byzantská tradícia pozná tento sviatok bezprostredne po slávení Nicejského koncilu v roku 325. Na tomto sneme bol odsúdený arianizmus a presadená takzvaná formula homoousios, t. j. Syn rovný Otcovi v podstate, tej istej ousie (v slovenskom katolíckom preklade Nicejsko-konštantínopolského vyznania viery sa ohlasuje Syn, ktorý je „jednej podstaty s Otcom“ – homoousios to Patri).

Nie je to jediný liturgický okamih, v ktorom sa pripomína tento koncil, v tomto roku sa jeho pamiatka slávi ešte 16. júla spolu s pamiatkou ostatných prvých ekumenických koncilov (= Pamiatka svätých otcov šiestich ekumenických snemov, pripadá vždy na nedeľu medzi 13. až 19. júlom). V minulosti sa tento sviatok slávil v dohodnutom dátume 29. mája, neskôr bol presunutý na 7. nedeľu po Pasche.

Dnešný evanjeliový úryvok bol už v prvých storočiach definovaný ako „kňazská modlitba“, pretože, ako píše svätý Cyril Jeruzalemský, je v ňom mocné orodovanie Veľkňaza (Krista) u Otca.

Kontextom je Posledná večera. Sú tu tri základné momenty: v prvom Ježiš oroduje za seba samého, v druhom za učeníkov, v treťom za všetkých veriacich, ktorí prostredníctvom učeníkov prijmú Božie slovo.

V prvej časti Syn prosí Otca, keďže si uvedomuje, že kríž sa blíži, aby bol oslávený takým spôsobom, ktorý by mohol naplno zjaviť Otcovu slávu.

Následne Ježiš pripomína oslávenie, ktoré sa dostalo Otcovi počas jeho pozemského života, a potvrdzuje, že jeho dielo je dokonané: teraz vedia, že pochádzam od teba a som tvoj „jediný“ apoštol a prostredníctvom mňa prijali tvoje slová.

V nasledujúcich veršoch Ježiš prosí za učeníkov, ktorí na základe jedinosti Boha patria trom osobám Trojice, a nielen Synovi: „Tvoji boli a dal si ich mne.“

Pobyt Syna na svete sa končí a najviac ho znepokojuje, že učeníci zostanú vo svete. Dôvody sú známe: v prvých rokoch sa ohlasovanie stretlo s hlbokým odporom, Ježiš si uvedomuje, že Božie slovo nenájde okamžitú odozvu, ale bude vystavené protivenstvám. Cieľ je jediný: „Aby boli jedno ako my.“ Učeníci sú povolaní zostať vo svete napriek ťažkostiam, ale s istotou, že sú chránení pred Zlým.

Dnešný úryvok sa končí výzvou na radosť v súvislosti s príchodom Syna na svet: plnosť radosti už bola dosiahnutá v istote, že Syn prišiel na svet, aby vykúpil svet. Jánov text pokračuje vyslaním učeníkov do sveta a modlitbou za všetkých, ktorí prijmú Ježišovo slovo.

Aktualizácia úryvku

Ježiš vstupuje do dynamiky večnosti a robí nás jej účastníkmi. Je pekné, keď si môžeme myslieť, že Ježiš sa modlí za nás, pretože toto z nás robí súčasť Božieho plánu: sme v jeho myšlienkach. Sme však schopní zodpovedať tomuto záujmu?

Dnešný text zdôrazňuje dôverné spojenie Ježiša s Otcom aj prostredníctvom modlitby. Vo chvíľach osobnej a spoločnej modlitby naše zastavenie sa vyzerá ako zoznam prosieb adresovaných Bohu, podobne ako sa robí nákupný zoznam: „Chcem to a tamto, ďakujem!“ Božia dynamika je však niečo iné: „Ja som tvoj a všetko, čo je moje, je tvoje, lebo to pochádza od teba a ja ti to vraciam!“

Zverenie sa je podstatné v modlitbe, ale aj vedomie, že nám nič skutočne nepatrí, že si nemôžeme hovoriť páni predmetov alebo osôb. Ježišova starosť dnes patrí tomu, aby sme boli strážení jednotou s ním a Otcom. A to je možno skúsenosť, ktorú všetci nadobúdame, keď cítime, že niekomu patríme. Práve v tej chvíli, keď cítime, že niekomu patríme, cítime sa chránení aj napriek ťažkostiam. Ježišova modlitba nám chce dať príslušnosť. V tom spočíva naše tajomstvo, náš prelom.

Zdroj: Eparchia di Lungro. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.