Už ste niekedy stretli kominára, ktorý sa bál výšok? Alebo psychológa, ktorý trpel sociálnou fóbiou? Alebo neveriaceho kňaza? Znie to paradoxne, ale stáva sa to.
Anjel mu odpovedal: „Ja som Gabriel. Stojím pred Bohom a som poslaný hovoriť s tebou a oznámiť ti túto radostnú zvesť. Ale onemieš a nebudeš môcť hovoriť až do dňa, keď sa toto stane, lebo si neuveril mojim slovám, ktoré sa splnia v svojom čase.“ (Lk 1, 5 – 25)
Otec Jána Krstiteľa, Zachariáš, bol kňaz. A židovský kňaz bol pilier viery. Denne sa modlil a do bodky zachovával Mojžišov zákon. Určite žil tak, že mu nebolo možné nič vytknúť. Prekvapujúca vec sa odohrala pri udalosti, o ktorej sníval každý kňaz, môcť prinášať obetu v Jeruzalemskom chráme.
Možno si to ani sám Zachariáš neuvedomil. Zistil, že každý deň prosí o potomka, a predsa tomu vlastne neverí. Hovorí o dôvere Bohu, a sám mu nedôveruje. Nelámme nad ním palicu. Podobne na tom môžeme byť všetci. Hovoria o nás, že sme hlboko veriaci, a sami môžeme zistiť, že sme plytkí neveriaci.
Ďalším prekvapením je, že Boh k Zachariášovi prišiel napriek jeho nedôvere. V Zachariášovi ešte stále tlel plamienok túžby po viere. A ten v sebe môžeme objaviť takisto všetci. Vtedy, keď chceme byť aspoň o trochu lepší, láskavejší a priniesť aspoň niečo málo ľuďom v okolí. Možno práve vtedy príde Boh. Nie preto, aby poukázal na naše limity, ale aby ponúkol svoju veľkosť.
Zachariášovo mlčanie ako Boží trest? A nebol to skôr práve úžas nad príchodom Boha aj do jeho skoro neveriaceho srdca? (Jozef Husovský)
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.