Minizamyslenie Bohom milovaný svet

Slovo „svet“ má v Biblii rôzne zafarbenia a odtiene. Raz ho autori používajú ako Božie stvorenie so všetkým, kto a čo v ňom žije (Jn 3, 16), inokedy ako súhrn hriechov a nerestí a ako opozitum voči duchovnému svetu (1 Jn 2, 15).

Ježiš sa zjavil Jedenástim a povedal im: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu.“ (Mk 16, 15 – 20)

Kresťania však už od začiatku viac inklinovali k druhej z možností. Možno aj pod akýmsi zvláštnym vnímaním siedmeho dňa stvorenia, podľa ktorého Boh nerušene odpočíva na terase nebeskej haciendy (Gn 2, 2). Stará sa síce o svoje deti, ale svet je pre neho iba akýmsi prechodným, nutným priestorom na ceste do neba. 

Boh však netvorí nič provizórne. A nekonečne miluje všetky svoje stvorenia. Gilbert Keith Chesterton dokonca v Bohu objavil veľkú záľubu každý deň tvoriť svet a vesmír znova a znova: „Možno každé ráno hovorí slnku a každý večer mesiacu: ‚Zasvieť znova.‘ Nemusí to byť automatická nevyhnutnosť, ktorá robí všetky ružičky rovnaké. Je možné, že Boh ich robí každú osobitne, jednu po druhej, a nikdy ho to nezunovalo.“ 

Ježiš hovorí o evanjeliu pre všetko stvorenie. Jeho vtelením a zmŕtvychvstaním neboli vykúpení len ľudia, ale všetko. Počnúc skalou, ktorá sa odvalila od jeho hrobu, pokračujúc kvetinami v záhrade, zvieratami a všetkým, čo vytvoril človek.

Áno, evanjelium je tu pre všetko stvorenie, pre celý svet a vesmír. Potrebujeme sa vrátiť k tejto nutnosti vnímať všetko prepojene, pretože ako napísal Richard Rohr: „My kresťania sme tento svet bohužiaľ nebrali vážne. (...) A dnes bohužiaľ neberie svet vážne nás.“ (Jozef Husovský)