Iste za zhodneme na tom, že medzí významné dátumy v našom kalendári jednoznačne patrí 17. november. Deň, ktorý vyvoláva silné emócie a len málokoho necháva chladným.

V našej spoločnosti je veľa ľudí, ktorým sa tento dátum spája s hodnotami slobody a demokracie. Bol to November 89, keď prišlo v našej spoločnosti k mohutným zmenám. Priam mystický čas, keď sa ľudia v celom Československu spojili v spoločnom úsilí o pravdu a lásku, ktorá mala konečne zvíťaziť nad lžou a nenávisťou.

Nemálo je však aj takých, ktorí sa domnievajú, že udalosti Novembra 89 boli len divadlom, ktoré zinscenovali a režírovali nejaké sily v zákulisí, ktorých kradmým cieľom bolo prebratie moci v štáte a získanie kontroly nad dovtedy spoločným majetkom. A sú aj takí, ktorí si November 89 ani nevšimli. Paradoxne, tieto dve skupiny dnes spája nielen vysmievanie sa tzv. „pravdoláskarom“, ale aj spoločné úsilie vnášať medzi nás čoraz viac lži a nenávisti.

Vo svojom texte si však dovolím pripojiť k tomuto dátumu ešte jeden rozmer, ktorý by bola škoda prehliadnuť. Podľa kalendára je totiž 17. november aj dňom, keď sa môžeme inšpirovať odkazom jednej mimoriadnej ženy, ktorá prežila rané detstvo v Bratislave a veľkej úcte sa teší nielen v našom hlavne meste, ale napríklad aj v metropole východu – v Košiciach.

Princezná Alžbeta sa narodila (pravdepodobne) v Bratislave v roku 1207 ako tretie dieťa uhorského kráľa Ondreja II. a jeho manželky Gertrúdy. Ako 4-ročnú ju zasnúbili so synom durínskeho krajinského grófa, preto musela opustiť domov a vydať sa na cestu do Wartburgu, sídla svojho nastávajúceho manžela.

Miestom, odkiaľ vyrazila na cestu, bol podľa jej životopisu „veľmi opevnený kráľovský hrad nazývaný Bratislava“. Jej budúci manžel Ľudovít sa v prameňoch spomína ako cnostný a svätý muž, ktorý mal pochopenie pre Alžbetin duchovný život a skutky milosrdenstva. Ich manželstvo bolo harmonické a stali sa rodičmi troch detí: Hermana, Žofie a Gertrúdy.

Alžbetin spôsob života sa vymykal vtedajším normám aristokratickej spoločnosti. Jej život napĺňali na jednej strane telesné skutky kajúcnosti voči sebe (jednoduché šaty, pôsty, bičovanie, nočné bdenie v modlitbe) a na druhej strane skutky milosrdenstva voči núdznym (rozdávanie almužien, starostlivosť o chudobných a chorých, poskytovanie prístrešia priamo na hrade). Ako krajinská grófka mala tú výhodu, že jej charitatívna aktivita mohla byť systematická a stála.

Počas hladu v roku 1226, keď Ľudovít nebol prítomný na hrade pre politické povinnosti, Alžbeta otvorila sýpky a rozdávala z nich chudobným. Almužny chudobným rozdávala i zo svojho vena. Azda najznámejšou legendou z jej života je zázrak s ružami. Alžbeta niesla z hradu medzi chudobných chleby, keď ju pri tom zastihol niekto z jej neprajníkov a chcel vidieť, čo má ukryté vo svojom plášti. Chleby v jej plášti sa však zázračne premenili na ruže. Ruža ako jeden z atribútov sv. Alžbety sa zaužíval už v období stredoveku, podobne ako jej typické znázornenie s plnou náručou ruží.

Zlomovým momentom v živote mladej 20-ročnej krajinskej grófky bol odchod jej manžela na križiacku výpravu v roku 1227, na ktorej Ľudovít, žiaľ, zahynul. Alžbeta práve nosila pod srdcom ich poslednú dcéru. Po doručení smutnej správy spolu s deťmi opustila hrad Wartburg, uchýlila sa k príbuzným svojej matky a deti poslala na výchovu. Bolo by obvyklé, keby sa ako vdova rozhodla vstúpiť do kláštora alebo sa znovu vydať.

„Nezabíjajme sa navzájom svojimi slovami, ale pomáhajme si navzájom svojimi skutkami. Dá sa to dnes? Dá sa to každý deň.“Zdieľať

Alžbeta si však zvolila dobrovoľnú chudobu, prijala sivý habit a odišla do mesta Marburg, kde založila špitál, ktorý dala zasvätiť sv. Františkovi. Starala sa v ňom o chorých a chudobných. Pokračovala v skutkoch milosrdenstva, v celom okolí mesta pomáhala ženám s deťmi, núdznym, bedárom i ľuďom s duchovnými problémami. Sama vedela ošetrovať chorých, hoci ako ženu kráľovského pôvodu ju nik tejto zručnosti neučil. Zvyšok života prežila v striedmosti, askéze a dobrovoľnej chudobe.

Chýr o nej sa rozniesol nielen v širokom okolí mesta, ale o jej živote sa dozvedel aj pápež Gregor IX. Alžbeta zomrela ako 24-ročná vo svojom špitáli v Marburgu 17. novembra 1231 v povesti svätosti. Ihneď sa začal jej kanonizačný proces a už 27. mája 1235 bola vyhlásená za svätú.

Socha sv. Alžbety na nádvorí bratislavského seminára. Foto: autor

V čom môže byť pre nás, ľudí 21. stočia, aktuálny odkaz sv. Alžbety Uhorskej? Aké sú kresťanské hodnoty 17. novembra, teda dňa, keď si v liturgii spomíname na sv. Alžbetu?

Ako v jej dobe, ktorá sa vyznačovala veľkými spoločenskými premenami, aj dnes stojí ľudská spoločnosť pred mnohými novými výzvami a otázkami. Ako sa zorientovať v tejto čudnej dobe, keď sa nám zdá, že lož a nenávisť majú prevahu? Ako správne prežívať naše kultúrnymi vojnami pošramotené vzájomné vzťahy? Ako sa naučiť slušne a vecne diskutovať, bez osobných útokov a hejtov? Ako znova zjednotiť politikou rozdelené rodiny či komunity? Ako nájsť správne smerovanie našej spoločnosti v oblasti ekonomiky, ekológie, kultúry, morálky, ale aj duchovného života?

Hlavou črtou sv. Alžbety bola aktívna láska, ktorá sa prejavovala v jej skutkoch duchovného a telesného milosrdenstva, ktorými napodobňovala Ježiša. Lebo láska nie je cit, láska je rozhodnutie: byť tu pre druhého, chcieť i konať dobro pre druhého, každého, koho nám Boh pošle do cesty. Nezabíjajme sa navzájom svojimi slovami, ale pomáhajme si navzájom svojimi skutkami. Dá sa to dnes? Dá sa to každý deň.

Dalo by sa to vyjadriť ešte aj niekoľkými jednoduchými, no pravdivými univerzálnymi heslami: mať Boha na prvom mieste; menej hovoriť a viac konať; uprednostniť dobro druhého pred svojím vlastným; všetko konať s láskou a v pravde...

Kiež by nielen 17. novembra, ale každý deň v našich životoch a vzťahoch Pravda a Láska stále víťazili nad lžou a nenávisťou.