Vzácna čitateľka, vzácny čitateľ, asi je ti známe, že mesiac, ktorý sme práve začali, je mesiacom úcty k Ježišovmu srdcu. Nie, prosím, neprepínaj okno v prehliadači.

Pri slovnom spojení „Ježišovo srdce“ alebo „Božské srdce“ sa ti v mysli asi vybaví obraz, na ktorom je Ježiš so srdcom na dlani a podáva ho tomu, kto sa na obraz pozerá. A rozumiem, že Kristus je na tomto obraze s najväčšou pravdepodobnosťou zobrazený klišéovito ako muž s plavými vlasmi, s alabastrovou pokožkou a s hlavou zaklonenou alebo naklonenou v miernom uhle kdesi mimo a hlavne mimo reality.

Nerob však, prosím, unáhlené závery. Súhlasím s tebou a myslím si, že je úplne v poriadku diskutovať o tom, nakoľko je takéto zobrazenie šťastné a nakoľko už napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu znevažovania. Hovorím to, samozrejme, nadnesene.

Kristov fenotyp na obrázku a jeho rojčivý výzor s najväčšou pravdepodobnosťou nemajú veľa spoločného s historickou skutočnosťou, to je pravda. To samo osebe ešte nemusí byť problém, ale priveľmi sladko vyznievajúca podoba Ježiša môže sťažovať, aby sme sa sústredili na posolstvo takéhoto obrazu a na zmysel úcty k Ježišovmu srdcu.

Odfiltrujme jemné črty, ktoré rodovo stereotypne prisudzujeme ženám, a zacieľme hľadáčik na gesto, ktoré Kristus na obraze robí a ktoré vyjadruje niečo z toho, čo je zmyslom úcty k jeho srdcu.

Najprv budeme potrebovať pochopiť, že obraz nemožno brať doslovne tak, že Kristus niekomu podáva svoje fyzické srdce. Situáciu, že by niekto životne dôležitý orgán, ktorý sa má za riadnych okolností nachádzať v hrudnom koši, držal v dlani, môžeme opodstatnene považovať za stav nezlučiteľný so životom, nieto ešte, aby sa pri takejto kardiomanipulácii človek stihol na okolitý svet aj vľúdne usmievať.

Pán ponúka svoju lásku a pozornosť a prosí o jej opätovanie.

Srdce v našej kultúre – a tou našou nemyslím len slovenskú, slovenskú a žiadnu inú, mám na mysli niečo širšie, čoho sme súčasťou – symbolizuje vnútro človeka a lásku, ktorú v ňom nosí.

Keď sa Syn stal človekom, jeho láska, láska Boha, sa prejavovala aj ľudsky, lebo miloval ako človek. Srdce, ktoré Kristus na obraze drží, je jeho a stelesňuje jeho lásku k ľuďom. Pán svoje srdce a lásku núka tomu, kto sa na obraz pozerá.

Otvorené dlane a ruky vystreté smerom k druhému sú pozíciou toho, kto sa nachádza v núdzi a prosí o pomoc. Pripísať takéto gesto Kristovi sa môže najskôr zdať zvláštne. Možno sa v našej predstavivosti priveľmi zakorenil obraz Boha, ktorý permanentne rozkazuje, a je nám ťažko pochopiť, že Boh môže o niečo prosiť a na niečo čakať.

Lenže je to tak, že láska sa nikdy nedá prikázať a vynútiť, dá sa len prijať ako dar. Pán ponúka svoju lásku a pozornosť a prosí o jej opätovanie alebo – povedzme to ešte viac zrozumiteľne a ešte viac škandalózne – dúfa v jej opätovanie. Túži, aby sme prijali jeho srdce a potom do jeho prázdnych dlaní položili zas to svoje. Túži, aby láska, ktorou jeho miluje Otec, bola v nás a aby v nás bol on.

Keď je niekto úprimný, hovoríme obrazne, že má srdce na dlani. Byť úprimný je spojené s rizikom: úprimnosť sa dá zneužiť, ale bez tohto rizika sa nedajú budovať vzťahy. Ak Kristus ponúka svoje srdce na dlani, riskuje, že tam zostane, lebo si ho nikto nevezme.

Riskuje, že si ho nevezme niekto, na kom mu záleží: riskuje, že si ho nevezmeš ty. Vo vzťahu je vždy takéto riziko. Preto nás láska robí zraniteľnými a preto, hoci sme to toľkokrát počuli, je pre nás vlastne náročné prijať, že Boh miluje: ak je Boh dokonalý, nemal by byť zraniteľný a trpieť.

No dokonalosť a reálnosť lásky je práve v tom, že riskuje bolesť z odmietnutia – Boh je dokonalý a robí sa zraniteľným v láske, lebo naozaj miluje.