Počuli ste už niekedy o katagelofóbii? Ani ja nie. No hoci som sa nikdy nestretol s týmto pojmom, v praxi s ňou mám bohaté skúsenosti. A dovolím si vysloviť domnienku, že podobne je na tom azda väčšina z nás.

V detstve sme to zažili hádam všetci. Začalo sa to tým, keď sme mali zarecitovať nejakú básničku či zaspievať nejaké pesničky. Neskôr to pokračovalo tým, že nás pani učiteľka vyvolala k tabuli, aby nás pred celou triedou vyskúšala. A prišiel tiež moment, keď sme v sebe hľadali odvahu vyznať svojej prvej láske city.

Ani dospelý človek nie je uchránený od najrôznejších situácií, keď vo svojom pracovnom, ale aj osobnom či spoločenskom živote zažíva náročné momenty podobné tým z obdobia detstva a dospievania. Asi už tušíte, čo popisujem.

Áno, katagelofóbia je strach z toho, že nás niekto vysmeje. Dala by sa azda prirovnať k takej väčšej tréme. A nemusí sa týkať len pracovného či umeleckého výkonu.

Prečo to všetko spomínam? V evanjeliu dnešnej nedele čítame, že ľudia Ježiša vysmiali pre jeho slová. Nebolo to počas niektorého z jeho početných príhovorov k zástupom či konfrontácií s tradicionalistickými farizejmi. Udialo sa v súvislosti so zázrakom. A nie hocijakým.

V texte sa spomína jeden z predstavených synagógy, ktorému zomrela dcéra. Ježiš sa ju vyberie vzkriesiť, pričom narazí na ľudí, ktorí sú jej smrťou veľmi zasiahnutí. Ježiš ich chce upokojiť slovami: „Dievča neumrelo, iba spí.“

Keď zarmútený dav počul tieto Ježišove slová, nastáva reakcia, pre ktorú je v gréčtine je použité sloveso katagelaó, ktoré skutočne označuje smiech. Z tohto pojmu pochádza aj katagelofóbia. Hoci ňou zjavne netrpel, no na druhej strane: je správne domnievať sa, že Ježiš bol vysmiaty?

Skúsme sa vrátiť do ďalekej minulosti, k počiatkom vyvoleného Božieho ľudu. Spomíname si na patriarchu Abraháma, ktorý dostal od Boha prísľub, že sa stane otcom veľkého národa. Roky však utekajú a starnúci bezdetní manželia strácajú nádej, že by sa tento prísľub vyplnil.

A keď už boli Abrahám a Sára vo vysokom veku, Boh znova prehovára a opakuje svoj prísľub. Koľkýkrát to už bolo? Manželia to už hádam aj prestali počítať. Preto keď znova počujú slová, ktorým už nie sú schopní veriť, najskôr Abrahám a neskôr aj Sára sa smejú.

Všimnime si, že pri oboch je použité rovnaké hebrejské sloveso jicchak, ktoré sa neskôr stáva vlastným menom ich syna Jicchaka (Izáka). Rabínski i patristickí komentátori napriek tomu rozlišujú smiech Abraháma a Sáry ako dve rôzne reakcie na viac-menej rovnakú informáciu.

Abrahámovi je ako nositeľovi Božieho prisľúbenia veľa odpusteného. Aj jeho smiech sa preto interpretuje nie ako prejav pochybnosti, ale ako prejav radosti. Skutočnosť, že padol na tvár a smial sa, je vnímaná ako prejav úcty (adorácie) a radostného smiechu.

Sára je však vnímaná inak. Jej smiech je vnímaný ako prejav nedôvery a pochybnosti. Je doslova výsmechom voči slovám o počatí syna v takom vysokom veku.

No čo keby to bolo inak? Viem si celkom dobre predstaviť, že 99-ročný Abrahám by pri slovách o počatí syna s o niečo mladšou manželkou dostal taký záchvat smiechu, až padol na zem a smial sa držiac sa za brucho.

Na druhej strane, pri Sáre nie je zdôraznené, že sa zasmiala vo svojom vnútri. Teda žiadna navonok viditeľná reakcia, ani len úsmev na perách, nieto ešte padnutie na zem. Nemohol by to byť prejav vnútornej radosti?

Meno ich syna Izáka znamená smiech. Je to smiech pochybujúceho človeka? Je to nadradený úsmev povyšujúceho sa? Je to výsmech či dokonca škodoradosť? Alebo je to radostný smiech, ktorý má pôvod v dôvere v Boha? Izákov život prináša niekoľko odpovedí.

Ale vráťme sa na ľavý breh Genezaretského jazera k Ježišovi a Jairovej dcéra. Vieme, že osoba sa podľa vtedajšieho chápania považovala s istotou za mŕtvu až na štvrtý deň. Aj preto sa Ježiš neponáhľal, keď mu na konci jeho verejného účinkovania priniesli zvesť o smrti Lazára. Všimnime si, že aj o Lazárovej smrti Ježiš hovorí ako o spánku, pričom má zjavne na mysli práve obdobie prvých troch dní po smrti.

Podľa vtedajšej predstavy sa duša počas prvých troch dní od smrti ešte „potulovala“ v blízkosti tela, kým ho definitívne opustila. Vzkriesenie počas prvých troch dní od smrti teda nebolo vnímané ako nemožné. A to sa týka pravdaže aj vzkriesenia samého Ježiša.

Jairova dcéra teda spala podobne ako Lazár počas prvých dní od usnutia, čiže smrti. Keď smútiaci v Jairovom dome začuli Ježišove slová, ich reakcia sa môže z textu javiť ako výsmech. Boli tam však skutočne prítomné iba skeptické „Sáry“? Nemohli tam byť aj nejakí dôverujúci „Abrahámovia“? Inými slovami: nemohla by byť ich reakcia nie výsmechom, ale prejavom radostnej dôvery?

Nedajme sa oklamať tým, čo nasleduje v ďalšom verši, kde čítame: „on vyhnal všetkých von“. Nikoho by neprekvapilo, keby sa vysmievaný človek nasrdil a poslal vysmievačov preč. Ježiš však nie je ten, kto by nemal kontrolu nad svojimi emóciami a dovolil by, aby ním lomcovali.

Ježiš nikoho nevyhnal, z jeho strany ide o presne rovnakú schému, ktorá je použitá v tom istom evanjeliu vo veršoch 3,37.40; 7,33 a 8,23. Ide vždy o vopred premyslené konanie, ktoré nie je určené pre verejnosť, ale len pre úzky okruh. Ježiš bol teda vopred rozhodnutý vykonať aj tento zázrak len v najužšom súkromí rodiny.

Povzbudenie pre nás? Nebojme sa výsmechu! Boh nám dal dary a talenty, ktorými môžeme iných povzbudiť, potešiť alebo podoprieť. Prekonať strach z reakcie iných nás môže posunúť ďalej, staneme sa vnútorne slobodnejšími a užitočnejšími pre ostatných.