Sviatok Päťdesiatnica a náš krst Svätým Duchom

„Slávime sviatok Päťdesiatnice a zostúpenia Svätého Ducha, naplnenie prisľúbenia a splnenie nádeje. Aké veľké a vznešené je toto tajomstvo!“ (Večiereň Päťdesiatnice, Stichira, 1. hlas)

Týmito slovami začíname naše liturgické slávenie Päťdesiatnice, slávnostne ukončujúc každoročnú spomienku na našu spásu. Tieto slová sú prevzaté zo slávnej homílie svätého Gregora Teológa O Svätom Duchu, ktorú Gregor predniesol v Konštantínopole v deň Päťdesiatnice v roku 381 (Reč 41, 5).

Podľa svätého Gregora zostúpenie Svätého Ducha je naplnením Božieho prisľúbenia, keďže Ježiš Kristus ubezpečoval svojich apoštolov, že im pošle, „čo môj Otec prisľúbil“ (Lk 24, 49).

Zostúpením Svätého Ducha dostali apoštoli ešte viac, než dúfali. Zostúpenie Svätého Ducha dovŕšilo božské zjavenie Najsvätejšej Trojice, ktorú svätý Gregor nazýval „veľké a vznešené tajomstvo“. V byzantskom obrade toto tajomstvo slávime v Päťdesiatnicu, ako to tak krásne ukazuje iná stichira:

„Videli sme pravé svetlo, prijali sme nebeského Ducha, našli sme pravú vieru a klaniame sa nedeliteľnej Trojici; pretože Trojica nás spasila“ (Večiereň Päťdesiatnice, Stichira, 2. hlas).

Táto „pravá viera“ inšpirovala svätého Gregora z Nazianzu, aby predniesol svoju kázeň o božstve Svätého Ducha, ktorý „dovŕšil Kristovo dielo“. Gregorova kázeň bola namierená proti prívržencom jeho predchodcu na konštantínopolskej stolici, arcibiskupa Macedónia († 362), ktorý odmietal božstvo tretej osoby Najsvätejšej Trojice.

Starozákonný sviatok v päťdesiaty deň po Pasche

V Starom zákone Boh nariadil Židom, aby slávili „sviatok Žatvy“ v päťdesiaty deň po Pasche ako poďakovanie za žatvu, a očakávalo sa, že prinesú obetu „prvotín svojej práce“ (Ex 23, 16). Preto tento sviatok označovali aj ako „deň prvotín“ (Nm 28, 26). Keďže oficiálne žatva trvala sedem týždňov, tento deň sa nazýval aj „sviatok Týždňov“ (Dt 16, 9 – 10).

V poexilovom období mali rabíni vo zvyku odôvodňovať svoje liturgické slávenia určitými udalosťami zo svojej posvätnej histórie. A tak spojili Paschu so zázračným vyslobodením svojho ľudu z egyptského otroctva a sviatok Žatvy so zmluvou uzavretou na hore Sinaj. Podľa záznamov Židov sa udalosti na hore Sinaj odohrali v päťdesiaty deň po prechode cez Červené more.

Keďže sviatok Žatvy sa slávil v päťdesiaty deň po židovskej Pasche, po grécky hovoriaci Židia ho označovali jednoducho Pentekoste („Päťdesiatnica“). V Ježišovej dobe bol tento sviatok všeobecne známy ako „sviatok Päťdesiatnice“ a slávil sa s veľkou pompou a veľmi slávnostne na pamiatku Zmluvy.

Zostúpenie Svätého Ducha na apoštolov

Pred svojím nanebovstúpením Ježiš Kristus nariadil svojim apoštolom, aby zostali v Jeruzaleme a čakali na „prisľúbenie jeho Otca“, ktoré sa malo naplniť o niekoľko dní (Sk 1, 4 – 5). Po Nanebovstúpení sa apoštoli vrátili z Olivovej hory do večeradla, kde „zotrvávali na modlitbách“ (Sk 1,14) a popri tom „stále boli v chráme“ (Lk 24, 53). Toto boli „prvé duchovné cvičenia“ apoštolov, blahoslavenej Panny Márie a blízkych nasledovníkov Krista.

Podľa židovskej tradície Mojžiš prebudil svoj ľud uprostred noci, aby mu oznámil Boží zákon. Z tohto dôvodu Židia v rámci prípravy na sviatok Päťdesiatnice konali celonočné bdenie, počas ktorého čítali z Písiem pasáže s témami žatvy a zmluvy.

Čítania boli premosťované spevom žalmov a duchovných hymnov. Čítali sa aj niektoré proroctvá, vrátane Joelovho proroctva: „Vylejem svojho ducha na každé telo a budú prorokovať vaši synovia i vaše dcéry; vaši starci budú mávať sny a vaši mládenci budú mať videnia. Aj na služobníkov a služobnice vylejem v tých dňoch svojho ducha“ (Joel 3, 1 – 2).

Môžeme si predstaviť apoštolov pri tomto celonočnom bdení. S nadšeným očakávaním počúvali tieto prorocké slová. Hlboko vo svojich srdciach museli cítiť ich bezprostredne blízke naplnenie a to sa udialo hneď v nasledujúce ráno.

Keď sa vrátili z chrámu a zhromaždili sa vo večeradle na ranné modlitby, zrazu na nich zostúpil Svätý Duch, ako čítame v Skutkoch apoštolov: „Keď prišiel deň Päťdesiatnice, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Svätý Duch a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť“ (Sk 2, 1 – 4).

Cirkevné slávenie Päťdesiatnice

Zostúpenie Svätého Ducha sa udialo v židovskú Päťdesiatnicu (Sk 2, 1), ktorá sa kryla s päťdesiatym dňom po Kristovom slávnom zmŕtvychvstaní. Preto aj apoštoli označovali túto pamätnú udalosť slovom Päťdesiatnica (1Kor 16, 8). Ale táto udalosť sa začala sláviť ako samostatný sviatok až neskôr, v druhej polovici 4. storočia.

Svätý Gregor Nysský († 394) vo svojej homílii Na Päťdesiatnicu hovoril o „veľkej slávnosti Päťdesiatnice“. Kresťanom pripomínala dovŕšenie Kristovho vykupiteľského diela a uvedenie Novej zmluvy, Zmluvy milosti vyliatej Svätým Duchom.

Náš krst Svätým Duchom

Päťdesiatnica je neustálou pripomienkou nášho vlastného „krstu Svätým Duchom“ (Sk 1, 5), ktorý sme prijali vo chvíli nášho myropomazania (birmovania). Keď kňaz mazal naše telo svätým myrom, vyslovoval slová: „Pečať daru Svätého Ducha.“ Vtedy sa otvorilo nebo a na nás zostúpil Svätý Duch, ktorý prevzal do vlastníctva našu dušu. Stali sme sa živým „chrámom Svätého Ducha“ (1Kor 6, 19).

Svätý Peter neváhal potvrdiť túto pravdu, keď opisoval krst Kornéliovho domu: „Zostúpil na nich Svätý Duch, tak ako na začiatku na nás (apoštolov),“ t. j. v prvú Päťdesiatnicu (Sk 11, 15).

Podobne aj svätý Cyril Jeruzalemský († 387) vysvetľoval svojim neofytom: „Kým sa naše telo pomazáva viditeľným olejom (myrom), naša duša sa posväcuje životodarným Svätým Duchom“ (Katechéza 21, 3). Duch Svätý nám dáva nový božský život, a preto ho vyznávame ako „Darcu života“ (porov. Symbol viery).

Božský život je životom milosti a robí nás „účastnými na Božej prirodzenosti“ (2Pt 1, 4) a ozajstnými Božími deťmi: „Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: ‚Abba, Otče!‘ Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti“ (Rim 8, 15 – 16).

Myropomazanie (birmovanie) je teda našou vlastnou „Päťdesiatnicou“, keď na nás Ježiš Kristus vyleje plnosť darov Svätého Ducha a umožní nám žiť život hodný nášho kresťanského povolania byť Božími deťmi (porov. Ef 4, 10).

Vyzdobovanie chrámov aj príbytkov

Keďže Päťdesiatnica bola pôvodne sviatkom Žatvy, Židia zvykli vyzdobovať svoje príbytky plodmi úrody – kvetmi, zeleným lístím, girlandami atď. –, aby svojim oslavám dodali viac pompéznosti a slávnostnosti. Rovnaký zvyk si osvojili aj kresťania. Pre nich však zelené konáre a kvety nadobudli symbolický význam – božský život a dary Svätého Ducha.

Zdá sa, že slávnostná výzdoba pieskovými ružami bola najskôr zavedená v Itálii v polovici 4. storočia a odtiaľ sa rozšírila na Východ. Na základe takejto výzdoby sa Päťdesiatnica označovala ako Festa Rosalia (Sviatok ruží). Keď Byzantínci prijali tento zvyk, prijali aj jeho pomenovanie a jednoducho ho prepísali do gréčtiny: Rousalia. Podobne aj Slovania, keď prijali kresťanstvo, prijali aj tento zvyk a tento sviatok vo svojom jazyku nazývali Rusaľa.

Vo svojej dobe svätý Ján Zlatoústy († 407) nabádal veriacich, aby tento sviatok neslávili povrchne, len vyzdobujúc svoje príbytky girlandami (kvetmi), ale aby radšej duchovne vyzdobili svoje duše cnosťami, aby boli schopnejšie prijať hojné plody Svätého Ducha (Druhá homília na Päťdesiatnicu).

Iný obľúbený názov pre Päťdesiatnicu, ktorý používa rusínsky ľud, je Zeleni Svjata (Zelené sviatky). Toto pomenovanie pochádza zo zvyku na slávenie tohto sviatku vyzdobovať chrámy a domy zeleným lístím (prednostne lipovými ratolesťami) a trávou. Zelenú farbu lístia prijal rusínsky ľud ako symbol božského života, ktorý nám priniesol Svätý Duch. Aj z tohto dôvodu má klérus oblečené zelené liturgické rúcha počas obradov v deň Päťdesiatnice a v posviatočnom období.

Naše zbožštenie

Keďže sme boli stvorení na Boží „obraz a podobu“ (Gn 1, 26) a dostali sme Svätého Ducha vo chvíli nášho myropomazania (birmovania), prežívaním nášho života v Duchu postupne obnovujeme našu ľudskú prirodzenosť do jej pôvodnej dokonalosti.

Preto východní cirkevní otcovia oprávnene nazývajú proces nášho vrastania do božského života ako naša theosis alebo naše zbožštenie. A to dosiahneme len spoluprácou so Svätým Duchom, ktorý nás podporuje a dáva nám vrastať do božského života. Preto ho nábožne a oddane neustále prosme dobre známou modlitbou k Svätému Duchu, ktorú hojne používajú naši ľudia:

„Nebeský Kráľu, Utešiteľu, Duchu pravdy, Ty si všade a všetko naplňuješ, Pokladnica požehnaní a Darca života, príď a prebývaj v nás, očisť nás od každej poškvrny a spas naše duše, milostivý Pane.“

Pôvodne publikované na internetovej stránke rusínskej Pittsburskej archieparchie. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa.