Občas sa stretnem so študentom alebo s dospelým, ktorý sa s horlivosťou venuje nejakej matérii. Vidím, že ho to baví, je do toho vložený, ale zároveň sa ten človek správa, ako keby už všetko vedel. Spraví si nejaký rýchlokurz alebo absolvuje semester a už má pocit, že vie, ako to je, čo je, samozrejme, omyl. V takomto postoji je aj kus samoľúbosti, ak nie rovno pýchy.

Máte pocit, že poznáte celú mozaiku, a v skutočnosti viete len málo a ste na začiatku, len si to neuvedomujete alebo si to nechcete pripustiť. Môžete mať predstavu o nejakej práci alebo štúdiu, môžete si niečo naštudovať. Potom sa stretnete s odborníkom a zistíte, že vlastne neviete skoro nič, len si namýšľate, koľko toho viete. Keď sa snažím vzdelávať sa v nejakej oblasti a mám pocit, že som už mnoho urobil, a vzápätí zistím, že som iba na začiatku, môže ma to deprimovať, môžem byť zo seba sklamaný alebo sa považovať za neschopného.

Ak by som to takto uchopil, bola by to chyba. Nie je zlé, keď začnem mať reálny pohľad na seba aj cez postoje iných ľudí. Môže ma to „preplieskať“, ale môže ma to motivovať k väčšej aktivite a viem, na čom som. Takže v konečnom dôsledku mi zrážka s realitou môže iba pomôcť.

Tento princíp neplatí len v bežných činnostiach, ale aj v duchovnom živote či v akomkoľvek vzťahu. Vzťahy sa vyvíjajú, nie sú rovnaké, potrebujú dozrieť. Môžem si namýšľať, že niekoho poznám, ale nemusí to byť pravda. Môžem byť presvedčený, že moje rozhodnutia sú správne, ale s odstupom času ich vyhodnotím ako detinské, neuvážené či naivné.

Ak chcem rásť vo vzťahoch, mal by som do nich niečo investovať a dať sa nimi pretvárať. Kvalitné vzťahy sa stávajú zrelšími. Ak by som sa vo vzťahu hral na majstra sveta, ktorý jediný vie, ako to má byť, toho druhého podceňoval alebo dokonca nemal za nič, môžem naraziť. Žiť v bubline sa nevypláca. Výsledkom je nepríjemná zrážka s realitou, ktorá môže viesť k fatálnym škodám.

Rovnako to platí aj v duchovnom živote. Božie slovo pekne hovorí, že kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol. Naozaj, život s Bohom je v istom zmysle dobrodružstvo ako každý vzťah, lebo nás vedie do nových a nových skúšok, kde raz obstojíme a inokedy nie.

Vo vzťahu k Bohu však máme mimoriadnu pomoc, lebo Ježiš učeníkom hovorí, že im pošle Ducha Svätého, ktorý ich uvedie do plnej pravdy. Tu nešlo ani tak o vedomosti. Aj náboženské informácie sú dôležité, ale len ich vlastníctvo z nikoho človeka viery neurobí.

Ak nám Ježiš hovorí o príchode svojho Ducha, tak preto, lebo on nám pomáha porozumieť, aký je Boh, v ktorého veríme. On nám pomáha chápať, kým sme a aký je náš životný cieľ. Nie že by sme o tom nemali nejakú predstavu, ale často môže byť neúplná či nezrelá. Spomeňme si, aké predstavy o živote a budúcnosti sme mali, keď sme mali pätnásť či dvadsať rokov. Neboli zlé, zodpovedali nášmu veku a skúsenostiam, ale boli neúplné či naivné. Dnes sa nad tým iba zasmejeme, ale vtedy sme ich brali vážne.

Život s Bohom je v istom zmysle dobrodružstvo ako každý vzťah, lebo nás vedie do nových a nových skúšok, kde raz obstojíme a inokedy nie.

Duch Svätý nám pomáha dozrievať prostredníctvom nášho vnútorného života s Pánom a mnohých nových skúseností. Kto sa ním dáva viesť, ten chápe, že život je zložitý a že na mnohé otázky nejestvujú jednoznačné odpovede, ktoré je možné aplikovať na každého bez rozdielu.

Kto sa dáva viesť Duchom Svätým, je naplnený pokorou, ktorá rešpektuje životnú skúsenosť, vnútorný život a rozhodnutia iného človeka. Aj keď im nerozumieme alebo ich nepovažujeme za správne. Na ceste k Bohu skrátka nejdeme všetci tou istou cestou. Boh je v tomto zmysle ako senior konzultant v banke, ktorý má ku každému klientovi individuálny prístup a je dostupný na zavolanie.

Boh má naozaj špeciálny prístup ku každému z nás. O každého sa osobitne stará, každému venuje mimoriadnu pozornosť. Chce nás uviesť do plnej pravdy, do poznania reality, ktorá sa týka nás, nášho osobného života tu v tomto svete, nášho vzťahu k Bohu a poznania životného cieľa.

Často to s nami nemá ľahké, lebo trucujeme ako malé deti alebo si sebavedome vyberáme putovanie životom bez neho. Končíme v slepých uličkách, na neprebádaných cestách, doráňaní tŕním, konármi a divou zverou.

Niekedy môže byť takáto drastická skúsenosť nevyhnutná, aby sme ľudsky a duchovne dozreli a boli uvedení do pravdy. Viac chápali seba i Boha. Ježiš hovorí, že tento Duch Svätý, ktorého nám dáva, nás nikdy neopustí. Vždy budeme s jeho pomocou viac a viac vstupovať do plného chápania reality, aby naše životné rozhodnutia a postoje boli zrelé, aby sme mali správnu hierarchiu hodnôt.

Toto uvádzanie do pravdy potrebujeme nielen ako jednotlivci, ale aj v našich vzťahoch, rodinách, manželstvách. Potrebujeme kňazov, politikov, manažérov, lekárov, učiteľov či právnikov, ktorí sa s pokorou dajú Najvyšším prostredníctvom Ducha uvádzať do pravdy, aby rozhodovali múdro o dušiach, ktoré sú im v nejakej oblasti života zverené.

Buďme vďační Pánovi za túto jeho nekonečnú trpezlivosť s nami, lebo nám pomáha dobre a šťastne žiť. Bez tohto uvádzania do pravdy cez Ducha Svätého by sme navždy zostali deťmi, ktorými zmietajú emócie, vlastné slabosti a obmedzenia. S ním do života vstupuje nadhľad, pokora a pokoj. Čím sme starší, tým viac to môžeme rozoznať.