Viačeslav Ivanov nám ponúka dozrievanie človeka cez tri slávne umelecké diela.

Prvým je Posledný súd v Sixtínskej kaplnke. Michelangelo Buonarotti bol vtedy mladým umelcom, preto jeho dramatická scéna rozdeľuje svet na dve časti – dobrú a zavrhnutú. Kristus s napnutými svalmi posiela do večného ohňa tých, čo konali zlo.

Čierno-biele videnie a radikálnosť sú znamením mladosti. Keď sa človek prvýkrát stretne so zlom, spontánnou odpoveďou je túžba zničiť ho hneď. To, čo vidíme dnes na postoji sluhov, ktorí by chceli čo najskôr vyzbierať zasiaty kúkoľ.

Ivanov nám ako druhú odpoveď na zlo predstaví Raffaelov obraz Premenenie Pána na hore Tábor. V spodnej časti obrazu vidíme scénu kameňovania ženy pristihnutej pri cudzoložstve, kým vyššie sa apoštoli doslova kúpu v premenenom svete. Majú nádej a tá ukazuje na budúcu krásu, preto dáva zabudnúť na zlo okolo nás, ktoré nemá trvanie a samo sa zničí. Ako jedovatý človek, ktorý sa otrávi sám, len čo si zahryzne do jazyka.

Zrelosť v pohľade na zlo vrcholí vo freske Posledná večera od Leonarda da Vinci. Tam Ježiš už nebojuje, hoci vie, že Judáš sa ho rozhodol zradiť. Zlo sa dostalo medzi jeho učeníkov a on neprotestuje. Hriech zostane hriechom, ale v rukách Prozreteľnosti sa stane augustínovskou „šťastnou vinou“. Majiteľ obilného lánu v podobenstve kráča týmto smerom, keď necháva vedľa seba rásť pšenicu i kúkoľ.

Toto je cnosť trpezlivosti duchovného človeka, ktorej aktivistický človek nerozumie. On by chcel všetko riešiť v štýle: nemožné na počkanie, zázraky do troch dní.

Teológ Teofan Zatvornik píše, že zlé podnety prichádzajú spolu s nútením na okamžitú odpoveď. Ponúkajú dobro, a to hneď. Za tým je činnosť Zlého, ktorý sa ponáhľa, pretože on nevlastní čas. Jeho dni sú spočítané, preto nás núti do náhlenia.

Pán nás upozorňuje, že sa aktivizujú aj nepriatelia jeho slova. Preto prijať Božie slovo, aby rástlo v našom srdci, nie je ľahká vec. Naozaj, život človeka často zakúša toto bolestné spolužitie medzi dobrým semenom a kúkoľom.

Každý deň zakusujeme odpor voči dobru až tak, že niekedy sa nám môže zdať, že vo svete vyhrávajú temné sily. Skúsme sa ľudí okolo seba opýtať, či dobro je silnejšie ako zlo. Ich odpovede asi nezopakujú pohľad Hospodára, ktorý vie, že kúkoľ bude spálený.

Pán nás prosí, aby sme sa toľko nepozerali na kúkoľ, ale skôr na dobré semeno, aby sme dobro zveľaďovali a nevenovali pozornosť zlu. Keď na konci života nastane spracovanie zrna, budú to anjeli, ktorí oddelia dobrú úrodu od pliev. Dobro vtedy zostane a zlo definitívne vyschne.

Kto je svedkom takéhoto pohľadu, ten vie, že naša nádej je umením pozdvihnutia očí do reality večnosti, kde sa môžeme zastaviť a porozmýšľať, kam nás vedú naše rozhodnutia.

Sme starými nie vtedy, keď máme vysoký vek, ale keď sa stráca nádej a očakávanie. Vtedy nastáva paradox, že medzi dôchodcami zbadáme veľa takých, čo majú srdce mladé a svieže.Zdieľať

Nevšímať si zlo je pre zrelého človeka dôležitým postojom. Koľkí rodičia zažívajú, že dnešné evanjelium má praktický dosah na život v rodine.

Predstavme si deti, ktoré sa vrátia zo škôlky s novými výrazmi, ktoré nie sú veľmi slušné.

Pochytali to od kamarátov, keďže sú suchými špongiami. Nasávajú všetko zo svojho okolia. Ak by otec reagoval prudko, dieťa to povzbudí k opakovaniu a fixovaniu týchto nadávok. Múdry rodič si to nevšimne a nechá to vyšumieť. Dieťa vtedy pochopí, že to nie je najdôležitejšia vec, ktorú sa v živote naučilo...

Podobenstvo o kúkoli a pšenici môže obohatiť aj aktuálny Svetový deň starých rodičov. Ich patrónom by mohol byť starec Simeon z Lukášovho evanjelia. On objal malé Dieťa a zrazu ho naplnilo svetlo, s ktorým sa nebál ísť v ústrety smrti: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka... moje oči uvideli tvoju spásu.“

Toto je sviežosť starých mám a starých otcov, ktorá dodáva mladej generácii odvahu a nádej.

Sme starými nie vtedy, keď máme vysoký vek, ale keď sa stráca nádej a očakávanie. Vtedy nastáva paradox, že medzi dôchodcami zbadáme veľa takých, čo majú srdce mladé a svieže.

A naopak, mladí ľudia môžu žiť ako predčasne zostarnutí, keď strácajú záujem o vedomosti, sú zhrbení nad svojím virtuálnym svetom a čakajú iba na koniec týždňa, keď riadne roztočia párty s fľašami alkoholu z Lidlu.

Takto treba byť stále pozorný voči chorobe ducha, ktorú výstižne vyjadril francúzsky spisovateľ Jean Paul, keď napísal: „Staroba nie je smutnou preto, lebo sa končia všetky radosti, ale preto, že sa končia nádeje.“

A že niekedy bývajú starí ľudia voči mladým nepríjemní? Môžeme sa brániť ako jedno dievča z dediny. Dôchodkyne ho podpichovali pri každom sobáši. „Kedy tam budeš ty?“ pýtali sa jej, keď spoločne pozerali na krásnu nevestu pred oltárom.

Ona sa nedala a položila im tú istú otázku. Ale na pohrebe.