Minizamyslenie Telo náboženstva

Ježiš položil vtedajším teológom túto jasnú a v tomto prípade by sa chcelo povedať rukolapnú otázku:

„Pýtam sa vás: Slobodno v sobotu robiť dobre, alebo zle, zachrániť život, alebo zničiť?“ (Lk 6. 6 – 11)

Ich odpoveďou bolo ešte väčšie ochrnutie ich srdca. „Majú radšej náboženstvo ako ľudí,“ lakonicky konštatuje súčasný teológ Nico ter Linden. Lenže v tom tkvie odveký problém.

Na svete existuje mnoho „náboženských“ ľudí, ktorí ešte nikdy nestretli Boha. Pretože nestretli človeka. Chodiť v nedeľu do kostola, raz za mesiac na spoveď a odoprieť si v piatok čabajku nie je až taký problém. Ak sa náboženstvo scvrkne len na tieto záležitosti, odumiera. Ako ruka tohto bezmenného muža.

Všetko toto je tu práve preto, aby nás to pohlo k ľuďom a ich potrebám. Uzdravená mužova ruka je jasnou metaforou tohto pohybu. Inak načo by mu ju Ježiš vyliečil? Urobil to predsa preto, aby muž mohol opäť objať svoju ženu a deti, aby im mohol namlieť múku, nanosiť vody a utrieť si oči od sĺz radosti.

Náboženstvo dostalo v bohočloveku telo. Pretože iba v tele sa môže odohrať život. A súčasťou tohto tela je aj uzdravená ruka. Ježiš ju podal farizejom a zákonníkom. A oni ju odmietli. A tým začal proces ich ochrnutia. Aj ochrnutia náboženstva, ktoré predstavovali. (Jozef Husovský)