Ježišovo pôsobenie prevrátilo mnohé dovtedajšie chápania Boha na hlavu. Vlastne nie, vrátilo ich z hlavy na nohy, teda do správnej polohy.
Tu rozkázal zástupu, aby si posadal na zem. Vzal sedem chlebov a ryby, vzdával vďaky, lámal a dával učeníkom a učeníci zástupom. Všetci jedli a nasýtili sa. A nazbierali sedem plných košov zvyšných odrobín. (Mt 15, 29 – 37)
Nielen židovstvo, ale aj ďalšie náboženstvá vnímali Boha ako niekoho, koho treba neustále uzmierovať a nakláňať si ho. Prevládala predstava nenásytného Boha, ktorý denne potrebuje zacítiť vôňu obetovaných zvierat. A to v tom lepšom prípade.
A keďže išlo o Nekonečného, ani tie najlepšie obety nemohli byť dosť dobré, aby ukojili jeho „obetnú žiadzu“. Ježiš už rozhádzaním pultov a obetného náčinia v chráme (Jn 2, 13 – 35) naznačil, že Boh nie je takýto. A neskôr stále znova a znova odhaľoval jeho pravú tvár. Vyliečil mnohých chorých a nakŕmil hladných. Až sa nakoniec sám stal pokrmom.
Boh nepotrebuje, aby sme ho kŕmili alebo boli dokonca jeho pokrmom. To on nás kŕmi. Aj na miestach, na ktorých by sme to nečakali. Stará sa o naše potreby, obväzuje naše rany, ponúka hojnosť a pozýva nás na večnú hostinu. Jeho Syn sa stal pokrmom, no nie pre Boha, ale pre nás.
Ak máme použiť slovník obety, potom sa Boh obetuje nám a pre nás. Jednoducho preto, lebo bezhranične miluje. A chce, aby sme boli šťastní. (Jozef Husovský)
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.