Evanjelium dnešnej nedele predstavuje Ježiša, ktorý sa modlí osamote – sám. Aj my tak zvykneme hovoriť, „že sa musím ísť pomodliť do kostola“, že sa idem modliť do kaplnky, že idem na sv. omšu pomodliť sa.

Vnímajúc modlitbu, hoc i v spoločenstve, ako niečo celkom osobné a moje. A v istom zmysle to tak i je. No odkaz dnešných slov evanjelia ponúka viac. Ukazuje nám chybu, náš veľký omyl.

Ježiš sa modlil osamote – sám. V slovenskom preklade. No niektoré iné jazyky prekladajú osemnásty verš deviatej kapitoly evanjelistu Lukáša v zmysle, že Ježiš sa modlil osamotený. Nebol ani sám, ani osamotený, navonok. Veď evanjelium nám jasne hovorí, že jeho učeníci boli s ním. A hádam keď už videli Ježiša, svojho Majstra a Učiteľa, ako sa modlí, nerozprávali sa opäť o rybolove či jedle, alebo o tom, ktorý bude sedieť po jeho pravici a ľavici. Hádam. Hádam sa aj oni modlili. Ja v nich takúto nádej mám. Tak prečo by mal byť osamotený, sám?

Odpoveď sa ukrýva – Ježiš je na to expert a evanjelisti, ktorí zapisovali evanjelium, tiež – v slovách, ktoré zazneli v nasledujúcich veršoch.

I keď Ježiš nebol na kariéru a funkcie vysadený, pýta sa aspoň zdanlivo na „verejnú mienku“. Ježiš kladie otázku: „Za koho ma pokladajú zástupy?“ A dostáva odpoveď. Ľudia ho prirovnávajú k prorokom, k Jánovi Krstiteľovi, k Eliášovi. Ak by takéto hodnotenie dostal priemerný zamestnávateľ, bos vo firme alebo politik, isto by bol spokojný a povedal by si len – verejná mienka mi je naklonená.

Ak by sme Ježiša pokladali za podozrievavého narcisa, sebastredného človeka, ktorý podobne ako kráľ v Exupéryho Malom princovi potrebuje obdivovateľa, ľahko by sme mohli skončiť smutní pri Ježišovej otázke: „A vy ma za koho pokladáte?“ Odpovedať rovnako ako Peter „za Božieho Mesiáša“ by nám mohlo priniesť povýšenie alebo aspoň malé, síce ľahko zmazateľné, no predsa plus v kariére.

Ježiš však nie je bos, zamestnávateľ ani politik a nie je sebastredný človek ani narcistický kráľ. To všetko vieme byť niekedy my ľudia. I preto sa zdajú jeho nasledujúce slová akoby „mimo obrazu a mimo zvuku, mimo hry“, bez kontextu, akoby nevystihujúce chvíle tajomného a hlbokého vyznania apoštola Petra: „Za Božieho Mesiáša.“

Prečo? Pretože vnímať Mesiáša, Božieho Mesiáša, bez kontextu je lacným populizmom. Aký je kontext Božieho Mesiáša? Je ním kríž! Utrpenie! Zavrhnutie od veľkňazov a zákonníkov. Smrť – potupná vražda! A v kontexte toho i na tretí deň radostné „Aleluja!“, ktoré oznamuje, že Ježiš vstal z mŕtvych. Ak by však netrpel, nebol prenasledovaný a umučený, nevisel na kríži a nebol vložený do hrobu, nespievali by sme dnes radostné „Aleluja!“

Preto je kontext tak veľmi dôležitý. Kontext kríža. Apoštoli na čele s Petrom vyznávajú, že Ježiš je Boží Mesiáš. A on ich učí, že Mesiášom je práve vďaka láske Otca i láske svojej, práve vďaka krížu. Bez kríža by nebol Mesiášom. Veď si len spomeňme na dvanástu kapitolu knihy Exodus, päťdesiatu kapitolu Knihy proroka Izaiáša, deviatu kapitolu Knihy proroka Daniela, dvanástu kapitolu Knihy proroka Zachariáša či dvadsiaty druhý žalm. Nie je už v nich „kontext Božieho Mesiáša“ kontextom kríža? Je.

Mesiáš bez kríža nie je Boží Mesiáš. Je len populista. Preto Ježiš hovorí: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho.“

„Skutočný život sa začína tam, kde sa prestávame držať len svojich istôt – a odvážime sa kráčať za ním.“

Keď sa Ježiš modlí osamote, osamotený, sám, je to preto, že i keď by jeho učeníci mali byť v modlitbe spojení s ním a mali by práve vďaka modlitbe pochopiť kontext kríža, nebolo to tak. Ježiš je „osamote“ i apoštoli sú osamote. A možno sa presne takto osamote modlíme i my, nahlas vyslovujúc slová „Ježišu. Bože. Spasiteľ. Vykupiteľ. Otec“, žiadajúc si a prosiac, aby Boh vykonal zázrak, no bez kríža, ktorý by som mal niesť.

Aby Boh vzal naše kríže „a oslávil svoje meno“. No bez kríža. Ako populista sľubujúci lacnejšie potraviny, zavádzajúc transakčnú daň či „inkluzívny jazyk“, vediac, že je to síce „zaujímavé“, no absolútne zbytočné a nezmyselné. Boh však nie je populista.

To je ten náš paradox viery a života. Skutočný život sa začína tam, kde sa prestávame držať len svojich istôt – a odvážime sa kráčať za ním. Aj v kontexte kríža a s krížom. Po vode plní strachu. Pomedzi zástup, ktorý žiada našu smrť. Stredom ľudí, ktorí deklaratórne žiadajú naše umučenie. A popri všetkej tej ťarche osobného kríža, dvíhajúc zo zeme hriešnika, prijímajúc mýtnika, žiadajúc spravodlivosť pre utláčaných a prenasledovaných.

Ak o Ježišovi vyznávam, že je Božím Mesiášom, spravodlivosť, i za cenu prenasledovania, musí byť mojím životným programom. To je kontext kríža v živote Božieho Mesiáša. To by mal byť kontext i môjho nasledovania Ježiša.

Zo štúdia histórie za najdôležitejšie považujem, a za to som aj najviac vďačný, že nás naši vyučujúci učili učiť sa a chápať v kontexte. Nielen rok. Nielen meno. Nielen udalosť. Ale kontext udalostí. Človek v čase a priestore. Čo danému dátumu predchádzalo a čo pre budúcnosť znamenal.

Všetkým by som to doprial, dnes by sme to potrebovali. Možno by sme sa naučili načítavať realitu v kontexte. Vtedy by sme pochopili, že sociálna rétorika a sociálny štát je v priamom rozpore s oligarchickými štruktúrami. Že spravodlivosť sa len ťažko buduje demolovaním právneho štátu, že tak ako mier neprišiel po „anšluse“ Rakúska či Mníchovskej dohode a Viedenskej arbitráži, nepríde ani po kapitulácii obetí hnusnej vojenskej agresie. A rovnako nenastane poriadok v spoločnosti ani vtedy, keď budú dekriminalizované drogy.

Kontext je dôležitý. Ježiš bez kríža by nebol Boží Mesiáš. Bol by populista. Ak chceme Mesiáša pre svoju večnosť, prečo veríme populistom pre časný život?