Žijeme v slobodnej dobe, keď stále viac zápasíme o podobu našej slobody. Všetci sa zhodneme, že sloboda je veľkou, pre mnohých najväčšou individuálnou hodnotou. Žijeme na jednom území vedľa seba a hľadáme cestu k sebe. Sme na seba odkázaní. Cez dobré susedské vzťahy, v mnohých praktických oblastiach aj cez rozhodovanie vo voľbách. Nikto nerozhoduje iba za seba, ale mal by premýšľať, či je jeho voľba dobrá aj pre ostatných a čo to urobí so spoločnosťou.

Podoba slobody je háklivá vec, lebo od čias osvietenstva vznikol pri jej chápaní akýsi nový spoločenský konsenzus, keď sa sloboda stala najmä individuálnou záležitosťou a štát sa stal subjektom, ktorý má individuálne slobody a práva garantovať.

Problém je v tom, že otázka, čo sú a čo nie sú individuálne slobody a akým spôsobom sa majú zachovávať či kedy môžeme hovoriť o diskriminácii, to nie sú len technické, ale najmä morálne otázky.

Podoba morálky je ešte háklivejšia ako interpretácia slobody. Slovensko sa pri zápase o podobu slobody nenachádza na rázcestí, len si potrebuje ujasniť, akým spôsobom chce zosúladiť interpretáciu, ktorá pramení v kresťanskej antropológii, s tou sekulárnou. My, na rozdiel od väčšiny európskych krajín s formálnou katolíckou väčšinou, ešte tú kresťanskú antropológiu máme v kostiach. Intuitívne vieme povedať, čo je dobré a čo je zlé. Ešte nie sme ovplyvnení rôznymi modernými ideológiami, aj tá sekularizácia napreduje pomalšie, ako sa predpokladalo.

Stret či zrážka je teda nevyhnutná. Časť spoločnosti, ktorá o sebe hovorí, že je modernejšia a liberálnejšia, je z tohto vývoja frustrovaná a má pocit, že v porovnaní so zvyškom civilizovaného sveta v chápaní morálky a slobody zaostávame. Iste, slovenská politika je, žiaľbohu, prešpikovaná populistami, ale byť opatrný pri novotách je na mieste. Najmä ak máme informácie spoza hraníc, ktoré ukazujú odvrátenú stranu sekulárneho sveta. Jeho dekadentný vplyv na vzťahy, rodiny, manželstvá, prežívanie kresťanskej viery.

Tento stret by nebol taký ostrý a viditeľný, keby na jednej strane nejestvoval kultúrny a čiastočne politický tlak na rýchle absorbovanie sekulárnej interpretácie slobody so všetkými dôsledkami na chápanie človeka, rodiny či manželstva; a na druhej strane sociálne médiá, ktoré sa síce stali nekontrolovateľnou žumpou, majú však jednu veľkú prednosť: umožňujú ľuďom s inými názormi zgrupovať sa, brániť sa a ovplyvňovať svojimi postojmi druhých.

Ostrosť tohto zápasu na Slovensku sa prejavuje v silnej spoločenskej polarizácii, čo sa v praxi prejavuje takým spôsobom, že ľudí s inými názorom v pre nás dôležitých oblastiach nielenže nie sme ochotní tolerovať, ale ich rovno považujeme za nepriateľov, ktorých treba eliminovať.

„Ľudia nie sú dokonalí, ale ak nebudú vypočutí; ak ich postoje budú zosmiešňované, už nikoho nebudú počúvať a pôjdu svojou vlastnou cestou.“

Kresťania, lepšie povedané katolíci, sú podozriví, že majú podľa niektorých chuť sa postaviť pri hlasovaní o novele ústavy na nesprávnu stranu dejín. Z nedávnej minulosti máme príliš veľa skúseností, než by sme dobrovoľne pritakali niekomu, kto by chcel popierať základné ľudské práva slobody a osobitne náboženskú slobodu.

Aj keď Katolícka cirkev je hierarchicky usporiadaná, podporuje život v demokracii, formálne prinajmenšom od sv. Jána Pavla II., ktorý sa o demokracii vyjadril pochvalne v encyklike Centessimus annus. To však neznamená, že máme odmietať ústavné zmeny, ktoré z kresťanskej antropológie vychádzajú.

Nech to dopadne akokoľvek, myslenie ľudí sa v týchto témach príliš nezmení.

Ak chceme žiť vedľa seba, mali by sme sa k sebe správať ako ľudia. Prijímať sa navzájom aj s inými názormi. Rešpektovať právo na iný názor. Nech s výnimkou tých, ktoré postihuje zákon, zaznievajú vo verejnom priestore. Nech nie sú vnímané ako hrozba pre náš spôsob života. Ak si ľudia niečo myslia a k niečomu sa hlásia, musia mať pre to vážne dôvody, ktoré si treba vypočuť a poctivo na ne reagovať.

Ježiš hovorí, že blížny je ten, ktorý preukazuje milosrdenstvo. Milosrdenstvo, to nie je len pomoc biednym a ľuďom na okraji spoločnosti. Milosrdenstvo znamená akceptovať tých druhých. Vypočuť si tých, ktorých nikto iný vypočuť nechce. Dať každému priestor na vyjadrenie svojich obáv, nepokoja. Ľudia nie sú dokonalí, ale ak nebudú vypočutí; ak ich postoje budú zosmiešňované, už nikoho nebudú počúvať a pôjdu svojou vlastnou cestou.

Človeka zbitého zbojníkmi všetci obišli. Zostal pri ňom ten najnepravdepodobnejší človek: Samaritán. Možno preto, že sám patril k odstrkovanej menšine, bolo v ňom viac pochopenia a súcitu pre utrpenie druhého. Nech je nám príkladom.

Všetci sme si navzájom blížni. Kresťania, príslušníci iných náboženstiev, ľudia bez vyznania, s liberálnymi hodnotami i tí, ktorých by sme možno onálepkovali ako ľavičiarov či populistov. Všetci máme právo byť vypočutí. Všetci sa máme k sebe správať ľudsky, neubližovať si, nenadávať si, nedehumanizovať sa.

V tomto čase silnej polarizácie by sme mali viesť debatu, ako zosúladiť naše predstavy o slobode. Tento proces musíme zvládnuť my. Mala by to byť úloha nás, kresťanov, moderovať vážne spoločenské debaty, vytvárať akýsi nový spoločenský konsenzus v základných otázkach; ktorý by zohľadnil naše stáročne ukotvenie v kresťanskom náboženstve, a našiel spôsob, ako ho zosúladiť s tými prvkami sekulárnej modernej spoločnosti, ktoré nás posúvajú dopredu.

Bez prvotného vzájomného prijatia a ochoty k milosrdenstvu to však nepôjde. Buďme si navzájom blížni.