Sviatok Nanebovstúpenie nášho Pána

„Velebíme ťa, Kriste, Darca života, a oslavujeme tvoje božské vystúpenie v tvojom najčistejšom tele do neba.“ (Velebenie na utierni)

Sviatok Nanebovstúpenia nášho Pána v byzantskom obrade patrí medzi dvanásť veľkých sviatkov a je prikázaný pre všetkých katolíkov byzantského obradu.

V tento deň si pripomíname dovŕšenie Kristovho diela našej spásy, slávny vstup nášho Pána v jeho ľudskej prirodzenosti do neba, ako aj Pánov prísľub nášho vlastného oslávenia s ním.

V štyridsiaty deň po Pasche

Sviatok Nanebovstúpenia sa slávi v štyridsiaty deň po Nedeli Paschy, pretože v Písme čítame, že po svojom slávnom zmŕtvychvstaní sa Ježiš počas „štyridsiatich dní“ zjavoval svojim učeníkom a rozprával im o „Božom kráľovstve“. V štyridsiaty deň náš Pán vzal svojich učeníkov na vrchol Olivovej hory, odkiaľ vystúpil do svojej nebeskej slávy, ako predpovedal prorok Zachariáš: „Nohami v ten deň zastane na Olivovej hore, ktorá leží pri Jeruzaleme na východ“ (14, 4).

Náš Pán po tom, ako svojim učeníkom pripomenul, aby neopúšťali Jeruzalem do príchodu Svätého Ducha, ktorého zoslanie prisľúbil, „zdvihol ruky a požehnal ich. Ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba“ (Lk 24, 50 – 51).

V Skutkoch apoštolov čítame, že učeníci hľadeli, ako sa Ježiš Kristus vznášal, ale potom „oblak im ho vzal spred očí“ (Sk 1, 9). Doslova sa naplnilo prisľúbenie, ktoré dal Ježiš Židom, že uvidia „Syna človeka vystupovať ta, kde bol predtým“ (Jn 6, 62). Náš Pán skutočne „vzatý bol do slávy“ (1Tim 3, 16).

Bazilika Kristovho nanebovstúpenia na Olivovej hore

Svedectvo o Kristovom slávnom výstupe do neba sa nachádza nielen v Písme, ale podopierajú ho aj historické pamiatky. Podľa svedectva Euzébia Cézarejského († 339) svätá Helena, matka cisára Konštantína, „vztýčila majestátnu stavbu na Olivovej hore na pamiatku nanebovstúpenia Toho, ktorý je Spasiteľom ľudstva, keď postavila posvätný chrám na samom vrchole hory“ (Euzébius, Život Konštantína, zv. III, kap. 43).

Bohužiaľ, túto pamätnú baziliku na Olivovej hore v roku 614 zničili Peržania. Po jej obnovení v 8. storočí ju znovu zničili neverci. V 12. storočí križiaci prevzali úlohu obnoviť baziliku, ale skôr, ako ju stihli dokončiť, ju opäť zničili Saracéni a už nikdy nebola obnovená. Do súčasnosti sa zachovala len malá osemuholníková kaplnka, ktorá pokrýva presné miesto, z ktorého podľa tradície náš Pán skutočne vystúpil do neba.

Ďalej máme svedectvo sv. Cyrila Jeruzalemského († 386), ktorý vo svojich katechézach uvádza Olivovú horu na svedectvo o Nanebovstúpení nášho Pána, keď hovorí: „Z neba zostúpil na zem v Betleheme, ale do neba vystúpil z Olivovej hory. Olivová hora stojí do dnešného dňa a ukazuje očiam veriacich toho, ktorý vystúpil na oblaku. Toto je nebeská brána jeho nanebovstúpenia“ (Katechézy XIV, 23). Olivovú horu Cyril označuje za „svätú horu, z ktorej Kristus vystúpil k svojmu Otcovi“ (tamtiež, X, 19).

Prax slávenia sviatku Nanebovstúpenia

Slávenie sviatku Nanebovstúpenia je veľmi starobylé. Sv. Augustín († 430) neváha uznať, že tento sviatok má apoštolský pôvod (porov. List Januáriovi, č. 118). Ale popravde do konca 4. storočia nemáme nijaký historický dôkaz o jeho slávení ako samostatného sviatku. Krátko potom celá Cirkev, na Východe aj Západe, slávila Sväté nanebovstúpenie ako veľký sviatok.

Paschálne obdobie pôvodne trvalo päťdesiat dní a končilo sa v Nedeľu Päťdesiatnice. Pretože Písma spájajú zostúpenie Svätého Ducha so slávnym vystúpením nášho Pána do neba, až do polovice 4. storočia sa tajomstvo Nanebovstúpenia pripomínalo v Päťdesiatnicu. To je dôvod, prečo cirkevný historik Euzébius Cézarejský († 339) dosvedčuje, že svätá a slávna slávnosť Paschy sa končila po „období siedmich týždňov a spečaťovala sa veľkým sviatkom Päťdesiatnice, v ktorý sa podľa Svätých písiem udialo vystúpenie nášho Spasiteľa do neba a zostúpenie Svätého Ducha medzi ľudí“ (porov. Život Konštantína IV, 64).

Na konci 4. storočia sa Nanebovstúpenie začalo sláviť ako samostatný sviatok, oddelene od Päťdesiatnice. V tom čase bolo paschálne obdobie skrátené na štyridsať dní v súlade s údajom zo Skutkov apoštolov. Podľa tohto spisu sa Ježiš po svojom slávnom vzkriesení svojim učeníkom „štyridsať dní zjavoval a hovoril o Božom kráľovstve“ (Sk 1, 3).

V tej dobe bolo ostatných desať dní pred Päťdesiatnicou venovaných očakávaniu Svätého Ducha (Sk 1, 14). A tak okolo roku 380 nám Egeria, slávna španielska pútnička do Svätej zeme, rozpráva, že v Jeruzaleme sa Nanebovstúpenie pripomínalo ešte stále v Nedeľu Päťdesiatnice popoludní slávnostnou procesiou na Olivovú horu, „na miesto, odkiaľ náš Pán vystúpil do neba“. Pri tejto príležitosti sa „čítali niektoré pasáže z Písiem, spievali sa hymny, ktoré boli prerušované modlitbami, a zazneli aj patričné antifóny“ (porov. Egeria, Denník púte, kap. 43).

Ale v Betleheme, podľa svedectva tej istej Egerie, slávili sväté Nanebovstúpenie už v štyridsiaty deň po Pasche, teda vo štvrtok šiesteho týždňa (tamže, kap. 42). Tam sa Nanebovstúpenie slávilo ako veľký sviatok, ktorému predchádzalo bdenie (lítia). A tak na konci 4. storočia sa Nanebovstúpenie začalo sláviť oddelene a nakoniec sa stalo jedným z najväčších sviatkov liturgického kalendára s vlastným bdením a osemdňovým posviatočným obdobím.

Homílie na sviatok Nanebovstúpenia

Najstaršie homílie na sviatok Nanebovstúpenia, slávený už v štyridsiaty deň po Pasche, predniesli sv. Gregor Nysský († 394) a sv. Ján Zlatoústy († 407). Svätý Gregor nazýva tento deň, „v ktorý bol od nás vzatý Pán“, Spása a tým poukazuje na to, že vystúpením do svojej nebeskej slávy náš Pán dokončil dielo našej spásy (porov. Migne, Grécka patrológia, zv. 46,  689 – 690). A sv. Ján Zlatoústy rozpráva o tomto sviatku ako o dobre zabehnutom a všeobecnom (Ibid., zv. 50, 441 – 452). A tak na konci 4. alebo na začiatku 5. storočia Apoštolské konštitúcie (V, 19) stanovili nasledovné pravidlo:

„Počítajte štyridsať dní od prvého Pánovho dňa (= Nedele Paschy) do piateho dňa (= štvrtka) šiesteho týždňa a slávte sviatok Nanebovstúpenia Pána, pretože v tento deň Pán dokončil celý plán a celé svoje dielo spásy a vrátil sa k Bohu Otcovi, ktorý ho poslal, a sedí po Otcovej pravici (Kniha V, kap. 19).

Slávenie Nanebovstúpenia bolo vždy spojené s procesiou. V Jeruzaleme, ako dosvedčuje pútnička Egeria, veriaci kráčali v procesii na vrchol Olivovej hory. V sýrskej Antiochii ľud šiel v procesii k predmestského chrámu v Romanesia, kde sv. Ján Zlatoústy predniesol svoju slávnu homíliu Na Nanebovstúpenie nášho Pána. Podľa svedectva cirkevného historika Socrata Scholastica (zomrel po roku 439), v Konštantínopole sa veriaci zvykli schádzať a sláviť tento sviatok v chráme v Elaea, hneď za mestským prístavom (porov. Socrates, Cirkevné dejiny VII, 26). Tieto procesie len umocňovali slávnostnosť slávenia tohto sviatku.

Hymnografia sviatku

Slávnostnosť tohto sviatku značne zväčšili inšpirovaní hymnografi, ktorých mená sú nám väčšinou neznáme. Najstarší hymnus – Narodil si sa, Bože náš – sa pôvodne spieval v Päťdesiatnicu. Ale niekedy v 5. storočí, keď sa Nanebovstúpenie začalo sláviť ako samostatný sviatok, bola táto stichira prenesená k Nanebovstúpeniu.

Autor tropára pre tento sviatok je neznámy, no kondák sa pripisuje sv. Romanovi Sladkopevcovi, známemu hymnografovi 6. storočia. Existujú dva kánony pre slávenie utierne sviatku. Prvý skomponoval sv. Ján Damaský († 749), slávny hymnograf Monastiera sv. Sábu pri Jeruzaleme. Druhý sa pripisuje mníchovi známeho monastiera Studion v Konštantínopole sv. Jozefovi Studitovi († 832), ktorý bol prenasledovaný pre uctievanie posvätných ikon.

Liturgické hymny pre sviatok Nanebovstúpenia sú inšpirované Svätým písmom a kázňami významných cirkevných Otcov. Podrobne opisujú nielen Nanebovstúpenie a oslávenie nášho Pána s jeho ľudskou prirodzenosťou v nebi, ale aj naše vlastné oslávenie spolu s Ježišom. Svojím slávnym nanebovstúpením náš Pán Ježiš Kristus dokončil dielo nášho vykúpenia a znovu otvoril brány neba celému ľudskému pokoleniu, ako to dosvedčuje sv. Ján Zlatoústy: „A teraz my, ktorí sme predtým boli považovaní za nespôsobilých prebývať aj na zemi, sme boli vyzdvihnutí do neba, s Kristom sme vystúpili do nebeského kráľovstva“ (Homília na Nanebovstúpenie, 1).

Náš Pán a Spasiteľ, aj keď vystúpil do neba a sedí po Otcovej pravici, na nás nezabudol. Ako povedal, pripravuje nám „miesto v dome svojho Otca“ (porov. Jn 14, 2 – 3). A prisľúbil, že nám pošle Svätého Ducha, ktorý nás osvieti a zavedie do nášho nebeského príbytku pripraveného Kristom. Preto nás cirkev prostredníctvom jednej zo sviatočných stichír pozýva:

„Príďte, veriaci, a vystúpme na Olivovú horu a s apoštolmi pozdvihnime naše mysle a srdcia hore. Pozrime sa na nášho Pána, ako sa vznáša do neba, a radostne a vďačne volajme: Sláva tvojmu nanebovstúpeniu, Najmilosrdnejší“ (večierňový hymnus).

Pôvodne publikované na internetovej stránke rusínskej Pittsburskej archieparchie. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa.