Teodor Romža Žijem tu ako chudák, a predsa pociťujem šťastie a spokojnosť

„Milujem ťa, Pane, moja sila; Pane, opora moja, útočište moje“ (Žalm 18, 2 – 3).

To bolo motto biskupskej služby biskupa Teodora Romžu, apoštolského administrátora Mukačevskej eparchie (1944 – 1947). Mal len 33 rokov, keď musel čeliť invázii Sovietov a následnému prenasledovaniu Gréckokatolíckej cirkvi na Podkarpatskej Rusi. Nestratil však odvahu. Svoje duchovné stádo bránil s veľkou odvahou a láskou. Za svoje ovečky dokonca položil svoj vlastný život. Preto si právom zasluhuje našu úctu. V ňom sme získali mocného ochrancu v nebi.

Biskup Teodor Romža sa narodil v skromných pomeroch 14. apríla 1911 v obci Velikij Byčkiv v srdci pestrého okresu Maramoroš na Podkarpatskej Rusi. Bol to zbožný a nadaný chlapec a jeho jedinou ambíciou bolo stať sa kňazom. Stredoškolské vzdelanie získal na gymnáziu v Chuste. Vďaka svojej priateľskej povahe a školským úspechom sa stal jedným z najobľúbenejších študentov. Jeho popularita ešte vzrástla, keď sa prejavil ako všestranný športovec, vynikal vo futbale. Pri maturite všetkých prekvapil, keď oznámil svoj zámer stať sa kňazom. Poslali ho do Ríma na kňazskú formáciu.

Prvé dva roky žil v pápežskom kolégiu Germanicum et Ungaricum v Ríme. V roku 1932 sa presťahoval do pápežského ruského kolégia, známeho ako Russicum, aby sa pripravil na misijnú prácu v sovietskom Rusku. Bol to vskutku prozreteľný krok, pretože v Russicu mal študovať komunistický ateizmus a jeho ideológiu. A tak sa nevedomky pripravil na sovietsku okupáciu svojej rodnej krajiny. Za kňaza bol vysvätený v Ríme na sviatok Kristovho narodenia 25. decembra 1936.

V lete nasledujúceho roka prišiel domov odslúžiť „primičnú“ liturgiu. Plánoval vrátiť sa do Ríma, aby dopísal svoju doktorskú prácu. No ihneď ho povolali do vojenskej služby a poslali chrániť svoju krajinu pred nemeckou inváziou. Svojmu kamarátovi v Ríme sa v liste zveril: „Idem na front s hlbokým presvedčením, že plním Božiu vôľu. Preto sa neobávam toho, čo sa mi stane.“

Boli to nepokojné dni v Európe. Aj po prepustení otca Romžu z armády v auguste 1938 pretrvávalo nebezpečenstvo blížiacej sa vojny. Z tohto dôvodu mu biskup Alexander Stojka (1932 – 1943) nedovolil opustiť krajinu, ale ho vymenoval za správcu zabudnutej farnosti Berezovo v Maramorošskom okrese. Mladý kňaz Romža sa stal chudobným farárom medzi chudobnými ľuďmi. Boli časy, keď si mohol dovoliť len jedno jedlo denne, zatiaľ čo sa snažil pomáhať svojim núdznym farníkom. Ale nesťažoval sa. Naopak. Vždy bol ochotný pomôcť. Svojmu zvedavému kamarátovi v Ríme napísal: „Žijem tu ako chudák, a predsa pociťujem šťastie a spokojnosť.“

Charizmatický špirituál

Otec Romža bol dobrý a obetavý kňaz. Svojich farníkov učil, aby svoju vieru nielen poznali, ale aj žili. Farníci sa opäť stali hrdými na svoju malú cirkev. Nikdy naňho zabudli. Bol to ich najlepší kňaz vôbec. V marci 1939 Maďari opäť násilne obsadili Podkarpatskú Rus. Nasledovali veľké politické a cirkevné zmeny. Biskupa Stojku maďarská vláda prinútila zreorganizovať dokonca aj personál seminára. V jeseni 1939 bol otec Romža vymenovaný za špirituála a profesora filozofie v Eparchiálnom seminári v Užhorode.

Jeden z jeho študentov neskôr spomínal: „Ako profesor bol prísny a vyžadoval, ale ako špirituál bol otcovský a láskavý. Vedel nás inšpirovať a prebudiť to najlepšie v nás. Zostával v úzkom kontakte s nami, svojimi študentmi, bol schopný vštepiť do našich sŕdc hlavné črty svojho silného kňazského charakteru. Svoju horlivosť, úprimnú zbožnosť a veľkorysosť srdca.“

Dokonca aj v seminári si otec Romža našiel nejaký čas na pastoračnú prácu, vypomáhal v blízkych farnostiach. Rád viedol misie a duchovné obnovy pre mladých študentov. Každý zarobený peniaz štedro rozdával chudobným. Spomínanému kamarátovi v Ríme napísal: „Žijem veľmi skromne, a predsa mám stále prázdne vrecká. Ale neodrádza ma to, pretože nepracujem pre peniaze, ale aby som sa páčil Bohu.“

Biskup Stojka si veľmi vážil obetavú prácu otca Romžu a v roku 1942 mu zadovážil pápežom udeľovaný titul monsignor. Aj potom však Romža zostal skromným a horlivým kňazom, ktorý inšpiroval a získaval si obdiv a úctu všetkých, ktorí s ním prichádzali do kontaktu.

Mladučký biskup

Dňa 31. mája 1943, počas kritického času vojny, náhle zomrel biskup Alexander Stojka. Vzhľadom na neistoty tej doby Svätá stolica vymenovala za dočasného správcu Mukačevskej eparchie hajdudorožského biskupa Mikuláša Dudáša, OSBM. Zatiaľ čo sa sovietska armáda rýchlo približovala ku Karpatom, Svätá stolica pohotovo vymenovala monsignora Teodora Romžu, aby nastúpil po biskupovi Dudášovi ako apoštolský administrátor Mukačevskej eparchie. Romžova biskupská vysviacka sa konala 24. septembra 1944 v Užhorode. O mesiac neskôr celé územie Mukačevskej eparchie obsadila Červená armáda.

Biskup Romža bol informovaný, že Podkarpatská Rus bude opäť začlenená do povojnového Československa ako autonómna provincia. Čoskoro sa však ukázalo, že Sovieti sa nevzdajú tohto politicky strategického regiónu. V dôsledku toho 29. júna 1945 bola Podkarpatská Rus oficiálne začlenená do sovietskej Ukrajiny. Mladý a neskúsený biskup Romža sa tak spolu so svojím stádom ocitol pod sovietskou ateistickou vládou.

Na začiatku sa biskup Romža pokúšal neznepriateliť si sovietske orgány, hoci mu bolo hlásených niekoľko urážlivých a násilných činov sovietskych vojakov proti kléru. Keď však sovietske orgány začali vyháňať kňazov z farností a konfiškovať cirkevný majetok, bol nútený protestovať proti takýmto neprístojnostiam.

Sovieti mali pripravenú odpoveď: „Keďže postoj Vatikánu voči Sovietskemu zväzu je nepriateľský, sovietska vláda nemôže na svojom území tolerovať Gréckokatolícku cirkev, ktorá je lojálna Vatikánu. Preto pre vás existuje len jedno riešenie. Musíte uznať jurisdikciu moskovského patriarchu a podriadiť sa jej.“ Biskup Romža okamžite odpovedal: „Radšej zomriem, ako by som mal zradiť svoju Cirkev!“ To znamenalo otvorené prenasledovanie Gréckokatolíckej cirkvi v Podkarpatsku.

V jeseni 1945 moskovský patriarcha Alexej dosadil umánskeho biskupa Nestora (Sydoruka) do čela Mukačevskej pravoslávnej eparchie. Nestora sovietska tlač vítala ako jediného legálne ustanoveného biskupa a mal plnú podporu sovietskych úradov. Nasledovalo zastrašovanie, násilné odstraňovanie a odnímanie slobody popredným gréckokatolíckym kňazom a veriacim. Vyjasnilo sa, že biskup Nestor bol dosadený, aby zlikvidoval Mukačevskú gréckokatolícku eparchiu.

Biskup Romža sa rozhodol bojovať. Ako dobrý pastier bol pripravený položiť svoj vlastný život za svoje ovce. Keď mu sovietske úrady skonfiškovali auto, cestoval kočom ťahaným koňmi, aby svojich veriacich upokojoval a povzbudzoval vytrvať až do smrti: „Berú nám našich kňazov a odnímajú nám naše chrámy, ale nikdy nedokážu odňať nám našu vieru.“

Mučenícka smrť

Počas svojich rozsiahlych vizitácií sa biskup Romža pokúšal podporovať vieru slabých, upokojovať váhajúcich a prihovárať sa zastrašeným: „Viera je naším najväčším pokladom na tejto zemi. Aby sme si vieru uchovali, musíme byť pripravení dokonca aj položiť svoj život. Ak musíme zomrieť, tak zomrime ako praví mučeníci, brániac našu vieru. Jedno je isté, nikdy sa nevzdáme našej viery ani nezradíme našu Cirkev.“

Veriaci, podporovaní oddanými duchovnými, reagovali s nadšením. Jednotne stáli za svojím nebojácnym pastierom. Dokonca niektoré pravoslávne farnosti, vidiac násilie a nespravodlivosť páchanú Sovietmi, požiadali biskupa Romžu, aby ich prijal späť do katolíckeho ovčinca.

Počas týchto dní násilia a otvoreného prenasledovania biskup Romža obetoval svoje modlitby a utrpenie za vytrvalosť svojho kléru a veriacich. Podporovala ho neochvejná dôvera v Božiu prozreteľnosť a v hĺbke svojho odvážneho srdca živo pociťoval ochranu Presvätej Bohorodičky. Neexistovala sila, ktorá by dokázala otriasť jeho vernosťou Svätej stolici. V jeho mysli existovala len „jedna, svätá, všeobecná a apoštolská Cirkev“, ktorú náš Pán založil na Petrovej skale a na čele ktorej stál jeho zástupca na zemi, rímsky pápež. Za túto pravdu bol biskup Romža ochotný obetovať svoj vlastný život.

Sovietom sa nepodarilo zastrašiť biskupa Romžu. Preto sa ho rozhodli zlikvidovať. Najprv zinscenovali dopravnú nehodu. Do koča ťahaného koňmi, v ktorom sa biskup vracal domov z posviacky chrámu v obci Lavki pri Mukačeve, narazilo vojenské nákladné auto. Biskup Romža sa ťažko zranil, ale pokus o vraždu prežil. Okoloidúci ho previezli do nemocnice v Mukačeve. O niekoľko dní sa mu začali vracať sily. Potom ho náhle v skorých ranných hodinách 1. novembra 1947 našli mŕtveho. V noci pred smrťou biskupa Romžu videli okolo polnoci vchádzať do biskupovej izby riaditeľa nemocnice a cudziu zdravotnú sestru, ktorá na druhý deň okamžite zmizla. Otrávili ho! Sovietske úrady oznámili, že biskup Romža zomrel na následky zranení, ktoré utrpel pri dopravnej nehode, ale ľudia vedeli svoje. Vedeli, že ich neohrozeného pastiera nemilosrdne zabili za to, že sa odmietol pripojiť k Pravoslávnej cirkvi.

Biskup Romža svojím obetavým životom vysoko oslávil Boha na zemi a svojou hrdinskou smrťou vydal živé svedectvo o svojej katolíckej viere, pričom dosiahol korunu mučeníkov. V ňom sme my a náš byzantský obrad získali mocného ochrancu v nebi.

Pôvodne publikované na internetovej stránke rusínskej Pittsburskej archieparchie. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa.