Na otázku „Ako si predstavuješ Boha?“ odpovedajú mnohí ľudia odkazom na obrazy alebo sochy starého muža s dlhou bielou bradou, ktorý – so žezlom a zlatou guľou v rukách – je odtrhnutý od sveta a z výšky pozerá dolu na ľudí. Tieto obrazy sa pokúšajú viditeľne znázorniť neviditeľného Boha, „vládcu neba a zeme“.

Avšak každé úsilie znázorniť Boha v obraze je odsúdené na neúspech, lebo si nemôžeme urobiť obraz o Bohu. On je vždy ten, ktorý je celkom iný, a všetky ľudské predstavy nikdy nestačia, aby sme ho pochopili.

Vyzdvihnúť túto odlišnosť Boha je zmyslom starozákonného zákazu zobrazovania Boha. Chcel by ochrániť Božiu nepochopiteľnosť a nevysvetliteľnosť a upozorniť ľudí na to, že ani jeden pokus nanútiť Boha do ľudských predstáv sa nemôže vydariť. Boha zostáva vždy ten, ktorý je väčší, ktorého ľudské myslenie nedokáže vysvetliť.

Existuje jediná cesta, ako sa priblížiť k Bohu: Ježiš Kristus. Túto cestu k Otcovi ukázal samotný Ježiš svojimi slovami „Ja som cesta. [...] Kto vidí mňa, vidí Otca!“ (Jn 14,6-9) Evanjelista Ján konštatuje v predhovore k svojmu evanjeliu: „Boha nikto nikdy nevidel. Jediný, ktorý je Boh a spočíva na srdci Otca, priniesol zvesť“. Hovorí tým jasne, že všetko, o čom informuje vo svojom evanjeliu o Ježišovi, vypovedá niečo o Bohu, ktorý sa v Ježišovi zjavil v ľudskej podobe (Jn 1,18).

Staroveká cirkev musela ešte zápasiť s modlami svojho pohanského okolia. Dlhý čas sa urputne sporilo o tom, či obrazové znázornenia Boha sú možné a povolené a zlučiteľné alebo nie so zákazom obrazov. Napokon rozhodol druhý Nicejský koncil v roku 787 takto: Boh v Ježišovi, ktorý je Bohom a človekom zároveň, znázornil seba samého. Preto je možné znázorňovať Ježiša v obraze. Znázorniteľnosť sa však môže týkať len jeho ľudskej podoby. Božská podoba Ježiša zostáva neznázorniteľná, avšak ľudská podoba Ježiša necháva na ňom tušiť to božské.

„Každé úsilie znázorniť Boha v obraze je odsúdené na neúspech, lebo si nemôžeme urobiť obraz o Bohu. On je vždy ten, ktorý je celkom iný, a všetky ľudské predstavy nikdy nestačia, aby sme ho pochopili.“ Zdieľať

Výsledkom uvažovania o znázorniteľnosti Ježiša je ikona Pantokratora, Vševládcu. Ukazuje Ježiša, ktorý žil na zemi ako človek, „ktorý sa nám stal podobný vo všetkom“, ktorého Boh „ustanovil za vládcu nad celým stvorením“ a ktorý ako sudca na konci vekov príde opäť a zavŕši Božie kráľovstvo (Zjv 19,6; Fil 2,7; Zjv 1,6-8).

Postava a výzor Ježiša sa celkom podobajú postave a výzoru vládcu. Oblečený do purpurového odevu, ktorý patrí len cisárovi, Ježiš vyžaruje vznešenosť a moc. Avšak „Vševládca“ sa odlišuje od ostatných mocnárov. Toto ukazuje pohľad, ktorý smeruje na človeka. Ježiš sa mu díva do očí a pozerá do srdca. Jeho pohľad očisťuje a uzdravuje, vedie k uvažovaniu nad sebou samým, darúva však aj dôveru.

Tento pohľad dáva pocítiť Božiu podstatu: blízkosť a zároveň diaľku, vznešenosť a zároveň láskavosť, vážnosť a zároveň lásku. Týmto pohľadom sa pozorovateľ ikony cíti byť oslovený. Cíti, že Boh neodmieta ľudí, ale ide k nim a chcel by s nimi byť vo vzťahu. Tým, ktorí idú chybným smerom, ukazuje cestu. Tých, ktorí sa cítia osamelí, sprevádza. Tých, ktorí sa od neho odvracajú, stále znova pozýva. Tými, ktorí ho hľadajú, sa nechá nájsť. Pre tých, ktorí ho milujú, má pripravené niečo nekonečne veľké. Nikoho, kto k nemu patrí, nezanechá. Aj mňa ako osobu berie vážne. – Taký, ako je Ježiš, je aj Boh Otec, o ktorom Ježiš káže.

Ježiš drží pozorovateľovi ikony oproti evanjeliár. V cirkevnoslovanskom jazyku a cyrilike na tejto ikone na otvorených stranách čítame posolstvo o Božom súcite a láske: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mt 11,28n).

Toto je najčastejší nápis, no možné sú aj iné, ktoré sú často prevzaté zo slov „Ja som“ Jánovho evanjelia: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14,6), „Ak poznáte mňa, budete poznať aj môjho Otca“ (Jn 14,6), „Ja som svetlo sveta“ (Jn 8,2), „Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený“ (Jn 10,9), „Ja som dobrý pastier“ (Jn 10,11). Iné nápisy – aj keď zriedkavejšie – vyzdvihujú predovšetkým cestu nasledovania Krista: „Ak niekto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mt 16,24), „Nesúďte podľa zdania, ale súďte spravodlivo“ (Jn 7,24), „Toto vám prikazujem: Aby ste sa milovali navzájom“ (Jn 15,17).

Nikto sa nemôže vyhnúť otázke, či verí Ježišovmu posolstvu a prijíma jeho pozvanie. Každý ho môže aj odmietnuť. Avšak všetci, ktorí sa rozhodnú pre Ježišovo slovo a pre cestu jeho nasledovania, sú požehnaní Otcom. Toto požehnanie spôsobuje spoločenstvo s Ježišom a účasť na jeho Duchu, to znamená na jeho postoji viery a života, ktorý sa ukázal ako požehnanie pre všetkých ľudí. „V ňom ste boli aj vy, keď ste počuli slovo pravdy, evanjelium o svojej spáse, a keď ste v neho uverili, označení pečaťou prisľúbeného Ducha Svätého, ktorý je závdavkom nášho dedičstva na vykúpenie tých, ktorých si získal, na chválu jeho slávy,“ píše apoštol Pavol (porov. Ef 1,3-2,22).

„Nikto sa nemôže vyhnúť otázke, či verí Ježišovmu posolstvu a prijíma jeho pozvanie. Každý ho môže aj odmietnuť. Avšak všetci, ktorí sa rozhodnú pre Ježišovo slovo a pre cestu jeho nasledovania, sú požehnaní Otcom.“ Zdieľať

V každom, kto je otvorený pre Ježišovo slovo, môže pôsobiť Boh. Pokoj, radosť, dobrota, zhovievavosť, priateľskosť, vernosť, miernosť a sebaovládanie patria k darom, ktoré vznikajú skrze spoločenstvo s Kristom a menia svet (Gal 5,22; Ef 1,3; Hebr 13,20). V Ježišovi prišlo božské svetlo na zem, ktoré svieti všetkým, ktorí sedia v tmách (Lk 1,79).

Toto božské svetlo naznačuje nimbus. V tomto nimbe je viditeľný kríž, ktorý poukazuje na Ježišovu smrť na kríži. Skrze svoju smrť na kríži Ježiš zmieril všetko a daroval pokoj. V ňom Boh ukázal svoju moc tým, že ho vzkriesil z mŕtvych a teraz v ňom celou svojou plnosťou prebýva (Jn 1,9nn; Ef 1,20; Kol 1,20).

Ježiš – také je posolstvo ikony – je obrazom neviditeľného Boha (Kol 1,15). Grécke slová „ho on“, ktoré stoja v nimbe, sú prekladom hebrejského Jahwe – „Ja som, ktorý som“. V horiacom kríku sa Boh dal spoznať Mojžišovi ako ten, „ktorý je“. Dal sa spoznať uprostred jeho každodennosti a tým ako ten, ktorý je stále pri ľuďoch.

Keď je Boh medzi ľuďmi, znamená to pre nich záchranu a pomoc. V Ježišovi je tu Boh. On je – ako oznamuje jeho meno „Ježiš Kristus“, ktoré takisto čítame na ikone, – Záchranca. „Ježiš“ znamená „Jahwe zachraňuje“. Boh sa opakovane ukázal ako ten, ktorý je tu pre ľud, ktorý ľúbi a zachraňuje ľud. V Ježišovi pred nás v osobe predstupuje táto zachraňujúca Božia láska.

Čo toto znamená pre nás ľudí a ako by sme mali na to odpovedať, zhrňuje apoštol Ján do nasledujúcich slov: „A Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život [...]; keď sa milujeme navzájom, Boh ostáva v nás a jeho láska v nás je dokonalá. [...] Láska k Bohu spočíva v tom, že zachovávame jeho prikázania“ (1 Jn 4,7nn).

Pantokrator je najstarší typ ikony, starší ako mandylion. Dá sa vysledovať až do štvrtého storočia. Príkladom toho je znázornenie v katakombách svätých Petra a Marcelína v Ríme. Známy zo skorého obdobia ikonomaľby je enkaustickou technikou vytvorený Pantokrator v Kláštore sv. Kataríny na Sinaji zo 6. storočia.

V priebehu času došlo k niekoľkým variantom obrazu Krista v dôsledku regionálnych dôrazov alebo záľub niektorých ikonopiseckých škôl. Odlišujú sa od seba v znázornení iba v nuansách, napríklad viac alebo menej dobrotivým výrazom Ježišovej tváre alebo držaním rúk. Že by chceli vyzdvihnúť určitý aspekt Kristovho tajomstva, to vyplýva spravidla z dodatočného nadpisu naľavo a napravo od nimbu: „Spasiteľ a Darca života“, „Božská Sila a Múdrosť“ alebo „Svetlo sveta“.

Z nemčiny preložil Ján Krupa