Minizamyslenie Mission: Possible

Úprimne, podobenstvo o márnotratnom synovi (Lk 15, 11 – 32) mnohých irituje. Spolu so starším bratom sú naštvaní na otca, prečo tak nonšalantne odpúšťa. A navyše zabije najkrajšie teľa chované pre miestnu stejkáreň.

Sedeli tam aj niektorí zákonníci a v srdci uvažovali: „Čo to tento hovorí? Rúha sa! Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?“ (Mk 2, 1 – 12)

Možno máme predstavu, že Boh s radosťou nosí čierne skrinku plnú našich hriechov. Ale kdeže! Jediné, čo má na každom kroku pri sebe, je jeho túžba po našom naplnenom živote. Odpúšťa preto, že miluje. A preto, že miluje, lieči.

Človek, ktorého k Ježišovi museli priniesť spôsobom, ktorým by nepohrdol ani Tom Cruise v ďalšom pokračovaní filmu Mission: Impossible, sa zamotal sám v sebe. Do vlastných lží, prešľapov, nesprávnych rozhodnutí. Jeho vnútorná psychická paralýza je zjavná aj telesne.

Jediný medikament, ktorý teraz potrebuje, je odpustenie. Samému sebe, ostatným, Bohu. Ježišovo odpustenie hriechov je preto presným zásahom na komoru, čo dokazuje aj onen muž idúci domov s nosidlami pod pazuchou.

To, že Boh pri odpúšťaní nepozná siahodlhú procedúru, je aj naším šťastím. V piatok trinásteho. Aj v utorok tridsiateho prvého. (Jozef Husovský)