V ideálnom svete by naša reč mala byť: „Áno – áno, nie – nie“ (Mt 5, 37). Ale aj Ježiš dobre vie, ako to s našimi stopercentnými tvrdeniami je, a preto prichádza s podobenstvom:
Ježiš povedal: „Istý človek mal dvoch synov. Prišiel k prvému a povedal mu: ‚Syn môj, choď dnes pracovať do vinice!‘ Ale on odpovedal: ‚Nechce sa mi.‘ No potom to oľutoval a šiel... (Mt 21, 28 – 32)
Boh má s nami, našťastie, božskú trpezlivosť. Nechá nás v prvotnom zápale povedať veľkolepé slová. A potom čaká, aká bude ich pravdivostná hodnota v praxi. Zdá sa, že na prvé slová a dojem, našťastie, príliš nedá.
„Kráčať je očividne omnoho dôležitejšie ako hovoriť – dokonca aj keď občas ideme zlým smerom,“ píše Richard Rohr. Znamená to totiž, že už sme na ceste do vinice. A že do nej, aj keď okľukou, dorazíme.
Jozef Tóth vložil Ježišovi do úst podobenstvo: „A prišla veľká vojna. Nepriateľ vraždil a búral. Priblížil sa aj k tomuto mestu. Vtedy všetci synovia, ktorých považovali za dobrých, utiekli a starého otca nechali. Vraveli si: ,Bol by nám iba na príťaž a jeho krátke dni by zabila dlhá cesta.‘
Tu prišiel ten najhorší, uchopil otca a dal sa s ním na útek. A otec nevedel, čo sa deje, a nevedel, ktorý zo synov ho to nesie. Keď boli už na vŕšku, ďaleko od mesta, vtedy si syn odpočinul, podal otcovi chlieb a víno a pobozkal ho na tvár. A keď hľadel na horiace mesto a na otca, horko plakal…“
Dôležité je, aby bolo vyplnené otcovo želanie. Počas tohto procesu sa môžeme dozvedieť veľa o sebe samých. (Jozef Husovský)
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.