Minizamyslenie Bod zlomu

Poveľkonočná nálada učeníkov a učeníčok sa pohybovala od pochybností po radosť, neschopnosti uveriť po nádej, od strachu až po odvahu. Je to prirodzené.

A keď tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili, povedal im: „Máte tu niečo na jedenie?“ (...) Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu, a povedal im: „(...) Vy ste toho svedkami.“ (Lk 24, 35 – 48)

Ako už bolo zmienené, Markovo evanjelium sa pôvodne končilo správou o tom, že „ženy vyšli a utekali od hrobu, lebo sa ich zmocnila hrôza a strach. A nepovedali nikomu nič, lebo sa báli“ (Mk 16, 8). Strach nikdy nikoho nedonúti, aby išiel a hovoril o zmŕtvychvstaní a nádeji.

Ježiš ukázal učeníkom svoje rany a ich zachvátila nesmierna radosť. To je dôležitý bod obratu. A napokon prišla aj chvíľa otvorenia mysle, v ktorej pochopili súvislosti. A toto všetko stálo za odpoveďou na otázku: „Ak je tento mŕtvy Ježiš tu pred nami živý, potom čoho sa báť?“ A až tento fakt prekonania strachu ich mohol posunúť k tomu, aby sa stali skutočnými svedkami.

Strašiť ľudí strachom nie je ťažké. Zvlášť v niektorých historických epochách. To však už z podstaty vecí nemôže byť zvestovaním zmŕtvychvstania. „Negatívni alebo cynickí ľudia, šíritelia konšpiračných teórií a všetci ti, ktorí predpovedajú Armagedon, sú typickými protikladmi svedkov vzkriesenia,“ píše Richard Rohr. 

A pokračuje: „Naším posolstvom sú odvaha a dôvera.“ A tak paradoxne pri zvestovaní zmŕtvychvstania nemusíme veľa hovoriť. Stačí, ak žijeme radosť, nádej, odvahu a dôveru. Pretože to predpokladá naše osobné vzkriesenie z hrobu strachu. (Jozef Husovský)