Minizamyslenie Hriech prehráva

Hriech začali kresťania už od raných čias vnímať skôr ako samostatný neregulárny skutok. Takéto vnímanie potom ako hriech vygenerovalo veľmi rukolapné a „viditeľné“ pochybenia v oblasti všedného života a sexuality. Vďaka tomu nám uniklo vnímanie hriechu ako základného vnútorného postoja. Pavol ho však vníma v tomto kontexte.

Nech nevládne hriech vo vašom smrteľnom tele, (...) ale oddajte sa Bohu. (Rim 6, 12 – 18)

„Pavol učí, že slovo hriech označuje základnú absurditu života na tejto zemi, nemožnú situáciu, tragický životný pocit, ktorému nakoniec čelíme všetci, možno najlepšie vystihnutý konštatovaním, že ‚nikdy nemôžeš vyhrať‘ alebo ‚márnosť nad márnosť, všetko je márnosť‘ (Kaz 1, 2),“ tvrdí Richard Rohr.

Hriech je teda podľa Pavla vnútorné nastavenie, akýsi Windows, v ktorom pracujeme. Neznamená to podľa neho to, že sme stratení, lebo čokoľvek urobíme, bude hriešne. Hriech je v Pavlovom pohľade akási chyba v matrixe, uvedomenie si, že nie sme dokonalí. Niečo, čo nás stretlo ešte predtým, ako by sme boli schopní urobiť niečo zlé. A voláme to dedičný hriech.

Jeho výzva, aby hriech nevládol v našom živote, neznamená iba „vyhýbanie sa hriechu“. Hriech nás neovládne vtedy, keď doň padneme. Zvíťazí vtedy, keď sa ním až príliš zaoberáme, všade ho vidíme a zmocní sa nás beznádej, že aj tak sa nič robiť neoplatí. Napriek nášmu „poškodenému“ Windowsu je tu predsa Boh. A ten je väčší ako všetky hriechy dokopy. Hriech prehráva k. o. vtedy, keď sa jeho prostredníctvom dokážeme ešte viac pritiahnuť k Bohu. (Jozef Husovský)