Na začiatku musí byť niekto, kto dá veci do pohybu. Na prvý pohľad je to Ježiš so zdanlivo nesplniteľnou požiadavkou: „Vy im dajte jesť! Tu a teraz, v tejto krajine podobnej Marsu, ďaleko od svetiel hypermarketov.“
Potom vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával svojim učeníkom, aby im ich rozdávali. Aj obe ryby rozdelil všetkým. Všetci jedli a nasýtili sa, ba ešte nazbierali dvanásť plných košov odrobín a zvyškov z rýb. (Mk 6, 34 – 44)
Je tu však ešte niekto anonymný, kto nemyslel len na seba a neukryl svoje rybacie sendviče na dno batoha. Tá alebo ten niekto obratom ukázal, že uveril tomu, čo Ježiš pred chvíľou učil. Začať veľkú párty pre tisíchlavý dav s piatimi chlebmi a dvomi rybami je absurdné a nelogické. Chce to bláznivú vieru.
V skutočnosti sa celá megaakcia začala až v tento chvíli. Anonymný darca si počínal podobne ako vdova v chráme, ktorá darovala to posledné, čo mala (Mk 12, 41 – 44). Vsadila na jednu kartu. Na Boha.
Ktovie, či by k zázraku bez týchto darovaných chlebov a rýb vôbec došlo. „Keď od vás žiadajú čosi, čo podľa vás nemôžete dať, spomeňte si na nás, zvyšné chleby v dvanástich košoch,“ napísal Luigi Santucci. (Jozef Husovský)
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.