Pôstne minizamyslenie Jedna cesta

Markovo evanjelium má ťah na bránu. Nezdržuje sa detailmi, ale smeruje ku krížu a k zmŕtvychvstaniu až tak razantne, že mnohí biblisti o tomto evanjeliu hovoria ako o „pašiovom príbehu s dlhým úvodom“.

Osliatko priviedli k Ježišovi, pokládli naň svoje plášte a on si naň sadol. Mnohí prestierali na cestu svoje plášte, iní zasa zelené ratolesti, čo narezali v poli. (Mk 11, 1 – 10)

Potom ho vyviedli, aby ho ukrižovali. (Mk 14, 1 – 15, 47)

Ježišova jedna cesta je však dnes rozdelená na dve. Prvá v príslušnej sláve pri vstupe do Jeruzalema, druhá cesta zločinca za jeruzalemské hradby. Keby sme sa spýtali napríklad apoštola Petra, ktorá z nich sa mu zdá príjemnejšia, iste by označil tú s mávaním palmami a prestieraním jarníkov.

A ako by tieto cesty hodnotil sám Ježiš? Aj keď bol nesený na osliatku, neniesol už v tej chvíli aj kríž nepochopenia? Keď mu pod nohy prestierali plášte, nespomenul si na pokušenie v púšti o neuderení si nohy (por. Mt 4, 5 – 6)? Keď kráčal po „červenom koberci“, nemyslel už na cieľ tejto cesty? A ako sa vlastne skončí? Je to cesta, ktorá sa skončí len ďalšou cestou, na ktorej sa z neseného stane nesúci. Cesta na osliatku totiž nie je cestou konečnou. Je len úsekom cesty, predohrou k veľkému utrpeniu.

A počas druhej cesty, keď niesol kríž, nemal aj radosť, že sa všetko skončí jeho „vyzdvihnutím, pri ktorom budú môcť ľudia pochopiť, o čo mu išlo“ (por. Jn 8, 28)? Nemal radosť, že dokončuje misiu oslobodenia, počas ktorej predstavil tvár milujúceho a odpúšťajúceho Boha?

Nemala práve táto ťažká, odmietaná a nevábna cesta väčší zmysel ako šou počas príjazdu do Jeruzalema? Táto ťažká cesta sa neskončí len ďalšou cestou, ale totálnym víťazstvom. Z pohľadu cieľa je pre Ježiša táto cesta oveľa dôležitejšou a v hĺbke duše azda aj radostnejšou.

Podobne je to aj s našimi cestami. Všetky sa zbiehajú do jednej, ktorej cieľom je zmŕtvychvstanie. (Jozef Husovský)