Minizamyslenie Povinnosť pohoršovať

Ježiš si je veľmi dobre vedomý toho, že jeho skutky môžu vyvolávať pohoršenie (Mt 11, 6). Avšak keď pohoršuje alebo provokuje, nerobí to prvoplánovo.

Ježiš mu povedal: „Aby sme ich nepohoršili, choď k moru, hoď udicu a rybu, ktorá sa chytí prvá, vezmi, otvor jej ústa a nájdeš statér. Vezmi ho a daj im za mňa i za seba.“ (Mt 17, 22 – 27)

Alessandro Pronzato upozorňoval, že „existuje pohoršenie, ktoré si zasluhuje Ježišove žeravé slová. Bolo by hlúposťou ignorovať ho. Ale je aj ‚pohoršenie‘, ktoré je vlastne povinnosťou kresťana. Vyskytuje sa vtedy, keď treba strhnúť masku pokrytectvu (najmä keď sa skrýva pod náboženským náterom), keď treba dostať do krízy ustanovený neporiadok, zdvihnúť hlas v mene spravodlivosti, lásky, pokoja“.

Seizmograf pohoršení dnes deteguje vyššiu mieru pohoršovania sa ako inokedy. Zvýšený nárast vyplýva z neistej doby, zo strachu a z potreby ukryť sa do betónového úkrytu, kde sa všetko zakonzervuje aspoň v takom stave, aký je. Potom akýkoľvek poryv inakosti vyvoláva pohoršenie.

„Narobilo sa veľa, priveľa kriku pre ženy, ktoré v kostole ukazujú svoje kolená alebo stopy po očkovaní na ramenách, ale málo, veľmi málo sa kričalo proti zbrojeniu, ukrutnostiam, útlaku, proti ľuďom, ktorí neplatia spravodlivú mzdu, proti chorobám, nešťastiam a falošným národným ideálom,“ napísal Bruce Marshall.

A práve dnešná doba by si vyžadovala toľko „svätých pohoršení“. (Jozef Husovský)